..:..LUNA BLANCA - TELENOVELA Z ROKU 2006/2007..:..

NÁMĚT A SCÉNÁŘ:

Maria Magdalena

PRODUKCE

Maria Magdalena 2006/2007

Pomaly sa začalo stmievať. Joaquina opatrne vykĺzla z domu a bežala skratkou cez polia. Cestu jej osvetľoval mesiac v splne. Z jednej strany ju obkolesoval les, z druhej šíra rovina. Nebála sa, veď touto cestou v noci šla snáď tisíci krát. No dnes je to už naposledy, vravela si v duchu. Musí konečne ukončiť ten absurdný vzťah. Keby sa o tom dozvedel jej manžel, určite by bol schopný namieste ju zabiť. Odbočila a ešte chvíľu rýchlo kráčala, kým došla k starému domu na konci dediny. Váhavo zaklopala a čakala. O chvíľu z dverí vyšiel fúzatý muž v strednom veku, oblečený iba v župane.
„Láska moja, už som si myslel, že dnes neprídeš!“ privítal ju a vášnivo ju pobozkal. Joaquina chladne vošla do domu a zavrela za sebou dvere.
Ponúkol jej víno. Vďačne prijala, potrebovala totiž zozbierať odvahu na to, čo mu chcela oznámiť. Po druhom poháriku sa jej hovorilo omnoho ľahšie.
„Andres, veľa som premýšľala o našom vzťahu a došla som k záveru, že bude pre nás oboch najlepšie, keď sa nebudeme viac stýkať.“
„Čo chceš povedať tým pre nás oboch?“ rozčúlil sa. Pochopil, že opäť myslí iba na vlastný prospech. Nemýlil sa.
„Pochop, keby sa môj manžel dozvedel, že...“
„Vyhnal by ťa a ty by si prišla o majetok a všetky výhody, ktoré máš ako manželka majiteľa striebornej bane! Tak málo ti na mne záleží?“ Joaquina pohŕdavo odfrkla:
„A čo mi ty môžeš ponúknuť? Tento hnilý dom? Alebo tvoj mizerný plat? Nie, drahý Andres. Kvôli tebe sa nevzdám všetkého pohodlia a luxusu, na ktorý som zvyknutá. Nedokázal by si ma zabezpečiť, pretože nie si nikto! Počuješ? Nikto! A ak sa ku mne ešte raz čo i len priblížiš, alebo ak niečo naznačíš môjmu mužovi, buď si istý, že za to veľmi draho zaplatíš! Zaplatíš za to vlastnou krvou! Je koniec, zbohom!“ zvolala a rýchlo odišla. Vonku si radostne vydýchla a vydala sa na cestu. Andresovi po jej slovách krvácalo srdce. Veľmi ju miloval, ale takéto obrovské poníženie jej nedaruje. Bude to ona, kto oľutuje.

Carlos už hodnú chvíľu sedel v pracovni a zamyslene sledoval mesačný spln. Bol veľmi nepokojný. Od nervozity sa začal hrať s pramienkom vlasov. Jeho manželka Joaquina mu neschádzala z mysle. Ktovie, kde je, čo robí a hlavne – s kým? Vyrušilo ho tiché zaklopanie na dvere.
„Ďalej!“ odpovedal Carlos. Potešil sa, keď do pracovne vkĺzol jeho najlepší priateľ Julian.
„Tak ako, zistil si niečo?“ vyzvedal.
„Áno,“ prikývol.
„Hovor, prosím ťa.“
„Carlos, mám pre teba zlú správu. Potvrdilo sa mi to, čo sme tušili. Tvoja manželka ťa naozaj podvádza.“
„Pobehlica!“ rozčúlil sa Carlos a buchol päsťou do stola.
„Toto mi nemala urobiť. Draho za to zaplatí! A zistil si aj, s kým je mi neverná?“ zaujímal sa.
„Áno. Ten muž je iba obyčajný robotník. Volá sa Andres Medina. Žije v chudobnej štvrti na konci dediny.“
„Nie, nie, to nemôže byť pravda! Julian, povedz mi, ako je možné, že ma moja manželka, ktorú celý život milujem a ctím, odrazu vymení za nejakého nádenníka?“ Julian mu na to nemal čo povedať. Carlos bol muž, akého by si priala každá žena. Atraktívny, v najlepších rokoch, bohatý, galantný a k žene, ktorú mal rád, bol mimoriadne pozorný. Joaquine to však zrejme nestačilo. Carlos bol zúfalý.
„Túto zradu jej nikdy neodpustím. Zaplatí mi vlastnou krvou!“ vyhrážal sa, pričom vzal do ruky meč a rozbehol sa k dverám.
„Počkaj,“ zastavil ho Julian. „Nesmieš sa unáhliť, Carlos.“ V tom momente mu to ale bolo úplne jedno.
„Nie, Julian, nezabrániš mi pomstiť sa tej nevďačnici! Nedovolím, aby ma znova nejaká žena vymenila za iného!“ Na to celý zúrivý vybehol z domu. Julian ho nasledoval.
„Carlos, prosím ťa, nerob to! Môžeš vyzvať toho muža na súboj a kľudne ho aj zabi, ale Joaquinu nesmieš zavraždiť! Veď ťa zavrú do väzenia alebo rovno popravia!“ No Carlos si nedal povedať.
„Nie! Nebudem mať pokoja, kým ju neuvidím mŕtvu,“ povedal a rozbehol sa do lesa.

Joaquina sa náhlila poľnou cestou lesom. Už každú chvíľu bude doma, vravela si. Zrazu v kríkoch niečo zašuchotalo. Vystrašene sa otočila. Nikto tam nebol, no na okraji cesty si všimla čosi zvláštne. Pri veľkom kameni ležala pohodená zvädnutá kytica červených ruží. Zmätene si kľakla a vzala ich do ruky.
„Kto ich tu mohol nechať?“ uvažovala. Položila ich naspäť a pokračovala v ceste. Mala však pocit, že ju niekto sleduje. Zrýchlila, ale ten človek jej bol neustále v pätách. Nakoniec sa dala do behu. Vtedy zamaskovaný muž vybehol z kríkov a chytil ju. Joaquina sa začala brániť a kričať. Rukou jej zapchal ústa, aby bola ticho. V druhej ruke zvieral ostrú dýku s drahými kameňmi vykladanou rukoväťou. Joaquina sa roztriasla od strachu, keď jej dýkou prešiel popod hrdlo. Následne ju niekoľkokrát bodol do chrbta. Spadla na zem do kaluže krvi. Vrah, namiesto toho, aby utiekol, vzal ju do náručia a odniesol ku kameňu, pri ktorom ležali zvädnutú ruže. Opatrne ju položil do trávy. Do ruky vzal kyticu zvädnutých kvetov a rozsypal ich okolo nej. Rukou jej zavrel oči a poslednú ružu jej vložil do ruky. Chcel odísť, no zarazil sa. Vzal drevenú palicu a do piesčitej pôdy kúsok od nej vyryl tvar mesiaca a kríža.

 1. díl

 O vražde manželky Carlosa Rey si na druhý deň šepkala celá Santa Ana. Bola to malá dedina, kde každý každého poznal, a preto bolo takmer nemožné udržať niečo v tajnosti. Správa sa doniesla aj k mladému Valentinovi Hidalgo y Genoves, synovi jedných z najváženejších občanov v osade. Jeho matka aj otec pochádzali z veľmi vznešených rodín, po otcovej smrti na tom však boli stále horšie a horšie, až natoľko, že jeho matka Yolanda bola nútená predať palác v Taxcu a ostať bývať v menšej, no ešte stále veľmi luxusnej vile v Santa Ane, kde žili aj s Yolandiným bratom a držali si jednu slúžku.
„Lorenza, nevidela si moju matku?“ opýtal sa Valentino, keď sa vrátil z rannej prechádzky. „Musím jej povedať niečo dôležité.“
„Don Valentino, seňora Yolanda práve raňajkuje aj s donom Augustinom.“
„Vďaka Lorenza. A ešte niečo, nebola tu náhodou Miranda?“ Lorenza pokrútila hlavou.
„A neposlala mi ani odkaz?“
„Nie,“ odpovedala Lorenza a sklonila hlavu. Valentino odišiel za matkou. Lorenza sa vrátila do kuchyne. Z vrecka vybrala malý, úhľadne poskladaný papierik. Keď ho otvorila, uvidela ozdobným písmom napísaný odkaz.
„Drahý Valentino, viem, že si ťa nikdy nezískam, ale nebudem ani pomáhať tej kokete Mirande, aby získala tvoju náklonnosť!“ povedala si a lístoček hodila do pece. Valentino sa o tom určite nikdy nedozvie...
„Lorenza? Lorenza, čo tam robíš?“
„Nič seňor Valentino, iba som dávala do pece koláče,“ vyhovorila sa .Našťastie si nevšimol, ako si od nervozity žmolila lem kuchynskej zástery.
„Prosím ťa, dones nám na terasu džbán džúsu.“
„Iste, seňor,“ prikývla Lorenza. Od úľavy si vydýchla.
„Synček, a čo si mi to chcel povedať?“ zaujímala sa Yolanda, keď sa vrátil na terasu. Miestne klebety boli odjakživa jej najobľúbenejšou témou na rozhovor.
„Dozvedel som sa, že zavraždili doňu Joaquinu Montero, manželku Carlosa Rey.“
„To je tragédia,“ poznamenal Augustin.
„Joaquinu Rey?“ začudovala sa Yolanda. „Ale pozrimeže! Takže Carlos Rey je teraz vdovec...“ zamyslela sa. Augustin na ňu významne žmurkol, no Yolanda si to nevšimla.
„A ako sa to stalo?“ vyzvedal Augustin.
„Myslím, že ju niekto prepadol v lese a dobodal dýkou.“
„Bože dobrotivý, ale kto mohol byť schopný takej ohavnosti?“ zdesila sa Yolanda.
„Neviem. Povráva sa, že to urobil sám don Carlos, keď sa dozvedel, že ho podvádza.“ Yolanda si rukou zakryla ústa. „Strašné,“ krútila hlavou.
Na druhý deň mala Joaquina pohreb. Napriek jej nevere ju pochovali do svätej zeme. Carlos stál nad jamou, celý v čiernom, a zarmútene hľadel na honosne vyzdobenú truhlu. Po líci mu stekala slza. Vyzeral veľmi zničene. Kľakol si k hrobu a na truhlu hodil červenú ružu.
„Takto si skončila, za svoju zradu. Miloval som ťa z celého srdca, drahá Joaquina, a ty si si to nikdy nevedela vážiť. Zaslúžila si si takýto koniec,“ pomyslel si, vstal a pobral sa preč. Jeho verný priateľ Julian ho nasledoval. Za nimi sa vydali všetci ostatní, väčšinou mestská smotánka. Nechýbala ani zvedavá Yolanda s bratom Augustinom. Na pohrebe sa zúčastnila aj Miranda Santamarina s rodičmi. Carlos si nemohol nevšimnúť krásnu mladú ženu, dokonca sa po nej obzrel. Miranda sa naňho letmo usmiala a sklopila zrak. Carlos sa otočil a chcel odísť, lenže ho zastavili dvaja žandári.
„Dovoľte mi prejsť, prosím,“ žiadal Carlos.
„Vy ste don Carlos Rey?“
„Áno, to som ja, o čo ide?“
„Zatýkame vás pre vraždu done Joaquiny Montero de Rey, vašej manželky.“ Carlos ostal ako obarený. Nikdy v živote by ho nenapadlo, že ho zatknú. Prečo vlastne? Kto ho udal? Odpoveď na túto otázku dostal, keď sa pozrel pred seba. Stál tam Andres Medina a vidiac, ako spútali a odviedli Carlosa, sa spokojne usmial.
„Rozíďte sa, prosím,“ vyzval prítomných Carlosov priateľ Julian. Pohoršene šepkajúci ľudia oblečení v čiernom sa začali pomaly vytrácať. Julian nestrácal čas a bežal za Carlosom.
„Yolanda, kam ideš?“ opýtal sa Augustin, keď videl svoju sestru odchádzať.
„Predsa domov.“
„Nie. Pôjdeš navštíviť dona Carlosa vo väzení a ponúkneš mu našu pomoc,“ rozkázal jej.
„Ale...prečo by som tam mala ísť?“ nechápala. „Myslím, že don Carlos sa mojej návšteve príliš nepoteší.“
„Neodvrávaj a choď za ním!“ nahneval sa.
„Nie. Ak mu chceš ponúknuť pomoc, choď sám ale mňa z toho vynechaj.“ Augustin ju rozzúrene chytil za lakeť a začal vrieskať.
„Dobre ti radím, poslúchni ma, lebo inak tu pred všetkými vykričím, že...“
„Nie!“ skríkla s plačom v očiach a utiekla. Augustin sa nenamáhal ísť za ňou, nemal totiž ani najmenšie pochybnosti o tom, že ho poslúchne.
Zo strachu sa skutočne pobrala do miestnej väznice. Carlosa práve zavreli do cely.
„Carlos Rey, máte návštevu,“ oznámil strážnik a vpustil dnu Yolandu. Julian radšej vyšiel von, aby nerušil, ale ostal počúvať za dverami.
„Dobrý deň, Carlos,“ úctivo pozdravila.
„Čo tu hľadáš?“ nevraživo sa opýtal. Jeho reakcia Yolandu neprekvapila, vedela, že ju nemá v láske. Napriek tomu sa milo usmiala a pokračovala v tom, pre čo prišla.
„Som tu, aby som vám v mene mojom aj môjho brata ponúkla pomoc. Veď viete, sme vážená rodina a máme užitočných známych...“
„Nepotrebujem pomoc od nikoho z tvojej rodiny, a ani od teba. Dokážem si pomôcť sám.“
„O tom nepochybujem, no som presvedčená, že by sme vám mohli byť užitoční. Ak by ste čokoľvek potrebovali, ozvite sa.“
„Brat ti prikázal, aby si prišla?“ zaujímalo Carlosa. Vedel o nej, že nikdy nekoná podľa vlastnej vôle, nemá na to odvahu, že je aj vždy bola bábkou v rukách rodiny. Ani teraz sa nemýlil.
„Áno,“ zahanbene prikývla. Carlos nemal čo dodať. Presne takúto odpoveď od nej očakával.
„Výborne, splnila si príkaz, teraz môžeš odísť,“ povedal nakoniec.
„Carlos...ani si neviete predstaviť, ako ma mrzí, že vás takto vidím,“ dodala a utekala preč. Keď vyšla von, Julian opäť vošiel za Carlosom. Carlos sa oprel o mrežu a znechutene pokrútil hlavou.
„Načo sem vlastne prišla?“ opýtal sa Julian.
„Neviem,“ pokrčil plecami Carlos. „Zrejme mi jej brat chcel urobiť láskavosť, aby som mu neskôr zaplatil. Nie je žiadnym tajomstvom, že sú úplne na mizine, síce sa to všemožne snažia zakryť. Alebo ma navštívila preto, aby mala o čom klebetiť, určite vieš, že ona je všade, všetko videla a všetko vie,“ posmešne dodal. „Mám na ňu doslova alergiu.“
Julian sa zasmial. „Ešte je tu jedna možnosť. Je už niekoľko rokov vdova, a keď sa dozvedela, že aj ty si ovdovel, rozhodla sa, že ťa získa.“ Carlos sa napriek svojej situácii rozosmial.
„Bože Julian, ako ťa mohlo niečo také napadnúť? Ak mám byť úprimný, Yolandu by som si nevzal ani keby bola posledná žena na zemi a ani potom nie.“ Julian prikývol.
„Chápem, ale myslím, že by si si mal nájsť ženu. Viem, že je príliš skoro hovoriť o tom, lenže ty potrebuješ dediča, syna, ktorý po tebe prevezme baňu a celý majetok.“
„Máš pravdu,“ zamyslel sa Carlos. V duchu sa mu opäť vybavil obraz krásnej Mirandy, ktorú uvidel na pohrebe. Presne takú ženu potrebuje, mladú a zdravú, ktorá mu bude môcť dať dieťa.
„Skutočne o tom hovoríš príliš skoro,“ uzavrel svoje úvahy, „pretože kým som zavretý vo väzení, je zbytočné rozmýšľať o prípadnej svadbe. Najskôr sa musím dostať z tejto prekliatej cely!“
„Som si úplne istý, že ťa udal ten Andres Medina. Zbadal som ho na pohrebe. Tváril sa veľmi spokojne.“ Nemýlil sa, práve Andres dosvedčil, že Carlos zabil Joaquinu kvôli jej nevere. Zabudol ale dodať, že on bol jej milencom, že ho v tú nešťastnú noc opustila a urazila a že mal tiež dosť dôvodov pomstiť sa jej. Meno skutočného vraha však naďalej ostalo zahalené rúškom tajomstva. Carlos si uvedomoval, že aj Andres mal motív, a rozhodol sa využiť to, aby sa dostal von. Ani to, že obvinil Andresa, nepomohlo. V očiach zákona bol stále hlavným podozrivým. Pomaly strácal nádej.
„Julian, niekedy mám pocit, že sa odtiaľto už nedostanem. Nemá mi kto pomôcť, všetko svedčí proti mne, tvojej výpovedi neuverili lebo vedia že si môj priateľ. Neviem, čo mám robiť.“ Julianovi prišla na um Yolandina nedávna návšteva. Ako by jej brat mohol pomôcť Carlosovi?
„Carlos, práve som si spomenul, že musím ešte povybavovať nejaké dôležité veci ohľadne robotníkov v bani, ospravedlníš ma? Vrátim sa zase večer.“
„V poriadku,“ prisvedčil ,netušiac, čo sa jeho priateľ chystá urobiť. Julian sa pobral do domu Genovesovcov. „Prajem vám príjemný deň, don Julian,“ srdečne ho privítala Yolanda.
„Dobrý deň, Yolanda, ako sa máte?“
„Dobre, ďakujem. Čo vás sem privádza?“
„Hľadám dona Augustina.“ Ten práve vošiel do salónu. Pozdravil Juliana a Yolandu poslal preč. S nevôľou odišla, no postavila sa neďaleko, aby počula každé slovo ich rozhovoru. Augustin tušil, o čom chce Julian hovoriť, ale tváril sa, akoby preňho bola táto návšteva nesmiernym prekvapením. Julian prešiel rovno k veci.
„Prišiel som vás požiadať o pomoc, aby sa Carlos dostal na slobodu.“ Augustin sa sebavedome usmial. Ani na sekundu nepochyboval o tom, že to nakoniec bude on, kto dostane Carlosa z väzenia, a že túto láskavosť neskôr poriadne speňaží. S radosťou Julianovi prisľúbil pomoc.
„Čo tým sleduješ?“ opýtala sa Yolanda, keď Julian odišiel. Celý čas počúvala za rohom. Plány jej brata sa jej vôbec nepozdávali.
„Je to veľmi jednoduché, milá Yolanda. Urobím mu službu a on mi bude zaviazaný. Je to jeden z najbohatších ľudí z okolia,“ podotkol.
„Vypýtaš si od neho peniaze?“ zhrozila sa Yolanda. Netušila, že jej brat sa dokáže až tak ponížiť.
„Isteže nie, takú hanbu nemôžem uvaliť na našu rodinu,“ vyviedol ju z omylu. „Majetok dona Carlosa si budeme vychutnávať, až keď sa staneme príbuznými,“ dodal.
„Č...čo mi tým chceš naznačiť?“ zneistela, tušiac ďalší šialený nápad svojho brata.
„To, že sa onedlho vydáš za dona Carlosa, drahá Yolanda, a potom nám splatí moju láskavosť aj s úrokmi,“ spokojne odpovedal. Svojím plánom bol očividne nadšený, na rozdiel od Yolandy.
„Nie, nie, to nemyslíš vážne...Ja sa mám vydať za Carlosa Rey? To nikdy neurobím, prepáč ale nepočítaj so mnou!“
„Ty si to asi nepochopila! Tu sa bude robiť, čo ja prikážem!“ skríkol, „a keď som povedal, že sa zaňho vydáš, tak sa tak aj stane!“
„Nie! Nedonútiš ma k tomu. Ja nie som tvoja slúžka, aby som sa ti podriaďovala, kedy ti napadne, a nedovolím, aby si so mnou ďalej manipuloval! Sám si môžeš za to, že máš množstvo dlhov, ty si minul celý majetok po mojom nebohom manželovi a dostal si nás na mizinu, okrem toho si tu zadarmo žiješ ako pán zatiaľ čo môj syn na teba pracuje, a nehanbíš sa ešte ma nútiť k niečomu takému strašnému?“ Augustin ju od zúrivosti udrel.
„Neopováž sa mi toto ešte raz zopakovať, inak za seba neručím! A prestaň plakať,“ okríkol ju, „lezie mi to na nervy. Bude pre teba omnoho lepšie, drahá Yolanda, keď mi nebudeš odporovať a urobíš čo ti poviem. V opačnom prípade sa tvoj život môže zmeniť na peklo,“ dodal a odišiel.
„Akoby ním už dávno nebol,“ pomyslela si Yolanda. Už mala po krk toho, že ju najskôr rodičia, teraz brat ovláda a nedá jej možnosť slobodne rozhodovať o vlastnom živote. Smutne si spomenula na svoju svadbu. Zasnúbili ju rodičia. Boli na mizine a bohatý ženích mal vyriešiť ich zúfalú situáciu. Vedela, že je to pre ňu to najlepšie a vydala sa – pre peniaze. Kvôli tomu zavrhla svojho milého – dobrého a pracovitého chlapca, no chudobného ako kostolná myš.
„Nesmiem urobiť rovnakú chybu ako pred rokmi,“ povedala si. „Nevydám sa za Carlosa Rey, ani keby vlastnil hoci aj celý svet!“ Jej bratovi však vôbec nezáležalo na jej názore. Šiel na políciu a vďaka jeho výpovedi Carlosa prepustili na slobodu.
„Carlos Rey, ste zbavený obvinení,“ oznámil mu strážnik. Veľmi ho to prekvapilo, hlavne keď vytiahol kľúč a odomkol celu.

„A čo sa vlastne stalo? Prečo tak náhle?“ váhal Carlos. Nič nechápal. Strážnik nebol príliš zhovorčivý.

„Istý svedok potvrdil vašu nevinu. To je všetko, čo viem.“ Vyviedol ho na ulicu, kde už čakal šťastný Julian. Carlos sa od šťastia rozosmial. Niekedy prestal dúfať, že ešte niekedy uvidí denné svetlo, že opustí tie ubíjajúce štyri steny a že bude môcť žiť slobodne. Vo väzení si uvedomil jednu vec: človek nikdy nevie, čo sa stane, ani kedy sa jeho život skončí, a preto ho treba žiť naplno, vychutnať si každý moment, aby neľutoval, keď bude odchádzať.

„Julian, som taký šťastný!“ tešil sa. „Iba jedna vec mi nejde do hlavy. Kto bol ten svedok a ako dokázal, že som nezabil Joaquinu? Zdá sa mi to čudné.“ Julian sa síce bál, ale aj tak sa rozhodol povedať mu pravdu. Raz by sa to aj tak dozvedel a Julian by bol nerád, keby mu to povedal niekto iný.

„Carlos, musím sa ti k niečomu priznať. Vôbec sa ti to nebude páčiť, lenže keď som ťa videl nešťastného, za mrežami, nemohol som sa nečinne prizerať. Navštívil som Augustina Genovesa a požiadal som ho o pomoc.“

„Čože? To nemyslíš vážne. Nechápem, prečo si musel vyhľadať práve jeho? Vieš, že s ich rodinou nechcem mať nič spoločné!“

„Viem, a prosím ťa o prepáčenie. Napadlo mi to po Yolandinej návšteve a považoval som to za najlepšie riešenie v danej situácii.“

„To je v poriadku, Julian, a ďakujem za pomoc.“ Carlos mu odpustil presvedčený o jeho dobrých úmysloch. „Ibaže teraz som tomu chlapovi dlžný. Som nesmierne zvedavý, čo odo mňa bude chcieť.“ Bolo mu jasné, že Augustin sa o krátky čas ukáže, preto, aby to mal čím skôr za sebou, vzal mešec so štedrou odmenou a vybral sa za ním. „Len dúfam, že mu to bude stačiť. Ten šialenec je schopný vymyslieť akúkoľvek podlosť.“ Nanešťastie, jeho obavy boli úplne opodstatnené. Augustinovi až poskočilo srdce od radosti, keď ho zbadal prichádzať.

„Yolanda, odíď odtiaľto,“ hneval sa, nakoľko sa opäť potulovala okolo neho, čakajúc na nejaké novinky. „Choď sa upraviť a príď až keď ťa zavolám.“ Yolanda nič nepovedala a urazene odišla. Keby Carlos videl, ako s ňou jedná, možno by mu jej prišlo aspoň trochu ľúto. Veril však, že si to zaslúži.

„Don Carlos, rád vás vidím,“ vítal ho Augustin. „Teší ma, že ste už voľný.“ Carlos ale vôbec nemal náladu na zbytočné reči, a tak prešiel rovno k veci.

„Viem, že to bola vaša výpoveď, čo mi pomohla, a ďakujem vám za to. Ako by som sa vám mohol odplatiť?“

„Ale Carlos, hádam si nemyslíte, že som to urobil pre peniaze? Povedal som iba, čo som videl.“

„Nevideli ste vôbec nič a vy to veľmi dobre viete.“ Carlos s ním strácal trpezlivosť. „Prosím, povedzte, čo chcete, aby sme mali túto záležitosť čo najskôr za sebou.“

„Tak teda dobre.“ Rozhodol sa naliať mu čistého vína. „Don Carlos, výmenou za vašu slobodu žiadam, aby ste sa oženili s mojou sestrou Yolandou. V opačnom prípade sa môžete veľmi ľahko ocitnúť tam, odkiaľ prichádzate.“ Carlos nemohol uveriť vlastným ušiam. Dostal sa z dažďa rovno pod odkvap.

„Čože? Počul som dobre? Ak sa neožením s Yolandou, dostanete ma do väzenia? To nemyslíte  vážne, to predsa...“

„Áno, milý Carlos,“ prerušil ho svojím pokryteckým tónom, „máte na výber. Buď sa oženíte s Yolandou, alebo sa osobne postarám o vaše uväznenie.“

„Nie!“ namietol Carlos. Augustin si ho už však nevšímal. Odišiel, nechal ho samého a poslal za ním Yolandu. Síce sa bránila, nepomohlo jej to. Carlos si okamžite všimol, že nie je vo svojej koži. Požiadal ju, aby sa šli prejsť po záhrade, vedel, že tu by Augustin mohol počuť ich rozhovor, a to práve nechcel.

„Myslím, že brat vás už oboznámil so svojím plánom,“ skonštatovala Yolanda.

„Áno. Súhlasíš s tým?“ zaujímalo ho. Vedel, že Yolande robí problém vysloviť vlastný názor. V podstate ju svojimi otázkami úmyselne trápil.

„Môj názor v tomto prípade vôbec nie je dôležitý,“ odvetila.

„Bože dobrý, veď ide o teba, Yolanda, o tvoj život. Je ti jedno, s kým ho máš prežiť?“ Smutne sa zahľadela na zem. Carlos pochopil.

„Jasné. Nie je ti to ľahostajné, ale nikdy by si nebola schopná odporovať svojej rodine. Si zvyknutá iba poslúchať, plniť príkazy, nemáš vlastný názor, nedokážeš bojovať proti týraniu svojho brata. A nehovor mi, že je k tebe dobrý, lebo ten človek okrem seba nemá rád nikoho.“ Yolanda naďalej zaryto mlčala. Carlos sa len utvrdil v tom, že má pravdu.

„Nevadí ti zapredať sa, kvôli peniazom sa pripútať k niekomu, ku komu nič necítiš? Zdieľať celý svoj život s niekým, koho nemáš rada? Nikdy v živote si nemala ani kúsok odvahy, a preto si celé roky žila s tým chlapom, ktorého si ani trochu nemilovala, viem to. Ale bol bohatý. Ideálna partia pre dievča z dobrej rodiny, však? A chceš to celé zažiť odznova? Nepočítaj s tým, že keď sa vezmeme, budeš sa mať lepšie. Ty ani tvoj brat z môjho majetku neuvidíte ani centavo.“ Carlos sa okolo nej nervózne prechádzal. Yolanda sa tvárila čoraz zúfalejšie. Carlos ju s istým zámerom ďalej provokoval.

„Tvoj život po svadbe nebude o nič lepší. Nezachránim ťa pred tvojím bratom a nebudem sa starať ani o tvojho syna. Si mi úplne ukradnutá a podľa toho sa budem aj správať. Veľmi dobre vieš, že si tá posledná žena, ktorú by som si vzal, keby som mal na výber. Nikdy ťa nedokážem milovať, a keďže ťa dokonale poznám, ani ctiť ťa. Niekoľkonásobne zaplatíš za chyby z minulosti, moja drahá,“ posledné slová povedal so silným ironickým tónom.

„No tak, odpovedz mi: ešte stále sa chceš vydať za muža, ktorý ťa nenávidí a s ktorým bude život peklom?“ Yolanda sa už nedokázala ovládať. Zúfalo sa rozplakala a začala hystericky kričať.

„Nie, Carlos, nikdy to neurobím, radšej zomriem ako by som mala byť vašou ženou!“ Také silné slová od nej v žiadnom prípade nečakal.

„Yolanda, ja sa s tebou tiež odmietam oženiť, no nechcem spôsobiť nejakú tragédiu. Som ochotný na všetko zlé zabudnúť a ponúknuť ti pomoc, ak budeš súhlasiť.“ Yolanda sa naňho prekvapene pozrela.

„Vy my chcete pomôcť? Ale...ako?“

„Yolanda, musíš odtiaľto utiecť, až kým sa neožením. Samozrejme, postarám sa o teba, môžeš bývať na mojej haciende v Taxcu alebo ísť až do Mexica. Potom sa sem opäť vrátiš. Tvoj brat uverí, že si utiekla zo zúfalstva a nebude z toho obviňovať mňa.“

„Nie! Vy to nechápete, keby som to urobila, určite by ma zabil! Niečo také odo mňa nežiadajte!“ Carlosa by ani vo sne nenapadlo, že jeho návrh takto odmietne. Znovu sa mu potvrdilo, čo si o nej vždy myslel.

„Yolanda, pochop, že je to jediné riešenie!“ skúšal ju presvedčiť.

„Vy pochopte mňa! Mám dve možnosti, vydať sa za vás, pričom ma budete zvyšok života nenávidieť a týrať, alebo sa nechať zabiť vlastným bratom! Čo z toho je lepšie? Nikomu už na mne nezáleží, nikto ma nemá rád a zvyšok života budem trpieť. Nie, don Carlos, nestojím o takýto život! Už nemám žiaden dôvod ďalej žiť!“ skríkla a rozbehla sa preč. Carlos pochopil jej úmysly. Ani náhodou nechcel zaviniť niečo také, Yolandina povaha je však nevyspytateľná ako aprílové počasie. Rozbehol sa za ňou.

„Yolanda, počkaj! Neurob nejakú hlúposť!“ Nanešťastie sa mu stratila z dohľadu.

„Ach nie, ak sa jej niečo stane, bude to iba moja vina,“ pomyslel si Carlos. Na chvíľu oľutoval svoje nenávistné slová, lenže tak to cítil a na tom sa nič nezmenilo.

Yolanda s plačom utekala k rieke. Bola odhodlaná so všetkým raz a navždy skoncovať. Zastala na brehu a zahľadela sa na tmavú hladinu. V danom momente v tom videla jediné riešenie. Zhlboka sa nadýchla, aby sa odhodlala, a skočila.

Obďaleč sa popri rieke prechádzal párik milencov. Odrazu začuli hlasné čľupnutie.

„Čo to bolo?“ zľakla sa Miranda. Valentino sa so záujmom započúval, no potom už nebolo počuť nič.

„Asi sa iba niekto kúpe,“ skonštatovala Miranda. Valentino záporne pokrútil hlavou.

„Nemyslím, to by bolo počuť vodu.“ Zamyslel sa.

„A čo ak sa niekomu niečo stalo? Poď, treba sa tam pozrieť,“ chytil Mirandu za ruku a vydali sa za miestom, kde začuli vodu. Mal akúsi divnú predtuchu. Tá sa mu potvrdila, keď došli na miesto.

„Bože dobrý!“ vykríkla Miranda.

„Nie, to nie je možné, veď to je moja mama,“ zdesil sa Valentino. Neváhal a oblečený okamžite skočil do ľadovo studenej vody. Chytil topiacu sa Yolandu a vytiahol ju na breh. Ešte bola pri vedomí, kašľala a triasla sa od zimy.

„Mama, prečo si to urobila?“ Yolanda však nebola schopná rozprávať. Zničená sa oňho oprela a horko plakala. Porozumel, že nemá zmysel sa jej teraz niečo pýtať. Podoprel ju svojím telom  a pomaly kráčali domov. Mirande naznačil, aby odišla. Poslúchla ho, keďže chápala že v tejto situácii je jej prítomnosť nežiaduca.

„Seňora, čo sa vám stalo?“ naľakala sa slúžka Lorenza.

„Lorenza, prosím ťa, postaraj sa o ňu, ulož ju do postele, ja prídem o chvíľu,“ pokynul jej Valentino a vyšiel z dverí Yolandinej spálne. O chvíľu Lorenza odišla do kuchyne pripraviť jej teplý čaj. Valentino vošiel a sadol si na okraj matkinej postele. Bola bledá, nič nehovorila a v kútikoch očí mala slzy. Takúto ju ešte nikdy nevidel. Očividne bola veľmi zúfalá.

„Mama, povedz mi, prečo si to urobila?“ Yolanda sa rozhodla, že mu povie celú pravdu. Koniec koncov, nemá čo stratiť. Pomaly, unavene prehovorila. Jej hlas bol úplne slabučký.

„Augustin ma núti, aby som sa kvôli majetku vydala za dona Carlosa Rey. Odmietla som, avšak môj brat sa mi vyhrážal a dokonca ma udrel. A Carlos, ten ma nenávidí, a má na to dôvod. Povedal mi, že môj život s ním bude hotové peklo. Synček, prosím ťa, odpusť mi, že som v tej chvíli myslela iba na seba, lenže som bola úplne zúfalá. Bojím sa, obaja sa mi stále vyhrážajú a ja neviem čo mám robiť...“ Opäť sa rozplakala. Valentino ju láskavo objal. V synovom objatí sa cítila omnoho istejšie a bezpečnejšie.

„Už neplač, mama. Sľubujem ti, že nikdy viac nedovolím, aby ti niekto ublížil. Aj keby som sa mal postaviť proti samotnému Carlosovi Rey! Radšej ho zabijem, ako by ti mal zničiť život!“

„Nie!“ naľakala sa Yolanda. „V žiadnom prípade ho nesmieš zabiť, Valentino. Prosím ťa, prisahaj mi, že nezabiješ Carlosa!“

„Ale prečo ti na tom tak záleží?“ bol zmätený.

„To nie je dôležité, podstatné je, že mu nesmieš ublížiť. Prisahaj, Valentino.“

„No dobre,“ nakoniec povolil matkinmu naliehaniu, „prisahám, že Carlosovi Rey neublížim. Ale len v prípade, že on neublíži tebe,“ dodal. Yolanda sa naňho spokojne usmiala. Vedela, že jej syn má srdce dobrého človeka a nie vraha. Do izby vstúpila Lorenza s podnosom s čajom. Opatrne ho podala stále slabej a unavenej Yolande. Trochu si odpila a znovu si ľahla. Lorenza sa obrátila k Valentinovi: „Seňor Valentino, práve prišiel don Augustin. Čo mu mám povedať?“

„Nič, ja sa s ním porozprávam,“ rozhodol. Nežne pobozkal Yolandu na líce a odišiel za ním.

„Dobrý deň, Valentino.“

„Strýko, musíme sa vážne pozhovárať,“ začal bez pozdravu. Augustin zvážnel. Určite sa niečo stalo.

„Iste,“ prikývol a odišli do pracovne. Sadli si oproti sebe a Valentino bez dlhého úvodu prešiel rovno k veci.

„Strýko Augustin, dozvedel som sa, že si želáš, aby sa moja matka vydala za dona Carlosa.“

„Áno, to je pravda,“ prisvedčil. Čakal od Valentina skôr zlé správy, vzhľadom na jeho neobvyklú vážnosť.

„Ibaže ona s tým nesúhlasí.“

„To preto, že nevie, čo je pre ňu dobré,“ rozosmial sa Augustin. „Veď uvidí, že po Carlosovom boku bude tá najšťastnejšia žena. Je to skutočný gavalier s dobrými spôsobmi a váži si ženy. To len tvoja matka si nevie ctiť takého dobrého človeka akým je don Carlos.“

„Strýko, don Carlos zavraždil svoju vlastnú manželku, a okrem toho neverím v tvoje dobré úmysly. Ak by ti naozaj záležalo na matkinom šťastí, tak by si ju nebil.“ Augustin ostal prekvapene stáť. Odkiaľ to všetko vie? Teraz si musí dobre rozmyslieť, čo povie. Dokonale si uvedomoval, že žije z Valentinovej milosti a nechcel prísť o svoje pohodlie. Keď dlhšie mlčal, Valentino pokračoval.

„Carlos sa s ňou tiež nechce oženiť. Povedal, že ak ho prinútite, z jeho majetku neuvidíte ani centavo a že moja mama si to kruto odtrpí. Stačí ti to?“ Augustinovi bola Yolandina budúcnosť úplne ukradnutá, no Carlosove peniaze ho zaujímali a príliš.

„Ten sviniar,“ zanadával. Valentino mu musel dať za pravdu.

„Máš pravdu, je to sviniar. Po tom, čo povedal mame, bola taká zúfalá, že si siahla na život.“ Hovoril to pokojným, vecným hlasom, ale Augustin vycítil výčitku. Od prekvapenia otvoril ústa.

„Čo to vravíš? Yolanda je mŕtva?“

„Nie, našťastie som ju zachránil včas, avšak veľa nechýbalo a bolo by jej to vyšlo. A to kvôli tebe, strýko.“ V jeho očiach horeli plamene hnevu. „Si za to zodpovedný, lebo si ju nútil a ubližoval jej. Už nikdy nedovolím, aby si jej ešte niekedy skrivil čo i len vlások na hlave.“

Augustina premkol strach. Valentinove slová sa mu vôbec nepozdávali.

„Čo mi tým chceš naznačiť?“ Právom sa obával toho najhoršieho.

„Chcem, aby si si ešte dnes zbalil svoje veci a odišiel z tohto domu.“ Augustin chcel namietať, ibaže Valentino energicky odišiel z miestnosti a zabuchol za sebou dvere.

„Nie, to nie je možné, to nemôže byť pravda“ nariekal. Čo s ním ďalej bude? Jediný, kto mu môže, a musí pomôcť, je Carlos Rey. Dlží mu službu a keď zo svadby nič nebude, môže predsa žiadať niečo iné. Posilnený touto myšlienkou si vzal svoj neveľký kufor a pobral sa do jeho domu.

„Potrebujem sa zhovárať s donom Carlosom,“ oznámil Julianovi.

„V poriadku, poďte ďalej, hneď príde.“ Zaviedol ho do Carlosovej pracovne, aby naňho počkal. Augustin sa okolo seba začal zvedavo obzerať. Fascinovalo ho množstvo drahých vecí, ktoré pred sebou videl. Toto všetko by získal, keby Yolanda neurobila takú hlúposť...Nechcel na to ani myslieť, rozčuľovalo ho to do nepríčetnosti. Konečne prišiel Carlos.

„Želáte si?“ Jeho návštevou vôbec nebol nadšený, nakoľko tušil ďalšie vydieranie.

„Dobrý deň, don Carlos. Prišiel som vám povedať niečo veľmi vážne, o čom by ste mali vedieť.“

„O čo ide?“

„Ide o Yolandu. Po tom, čo ste sa rozprávali v záhrade, bola taká zúfalá, že si siahla na život.“

Carlosovi sa podlomili kolená a viditeľne znervóznel. Presne tohto sa obával, keď s plačom utiekla. Musel sa ovládať, aby zakryl strach.

„A...prežila to?“ Augustin vedel, že jej osud Carlosovi nebude úplne ľahostajný a chcel to využiť.

„Nuž, síce zatiaľ žije, ibaže je na tom veľmi zle. Obávam sa, že nás môže kedykoľvek opustiť.“

„Och bože,“ vzdychol si Carlos. Unavene sa oprel o stoličku. Nezniesol by, keby mal na svedomí smrť ďalšej ženy. Augustin za ním ticho stál a napäto ho pozoroval.

„Odíďte, prosím, chcem byť sám,“ požiadal ho Carlos. Augustin sa zatváril zmätene. Carlos pochopil.

„Tu máte,“ podal mu vrecko so štedrou sumou peňazí, „a nechajte ma na pokoji.“

„Vďaka,“ uklonil sa. „Veď sa onedlho opäť uvidíme,“ pomyslel si a odišiel. Carlosa mrzelo, čo spôsobili jeho nenávistné slová. Rozhodol sa navštíviť Yolandu, aby zistil, ako je na tom. Napadlo ho, že by sa jej mal ospravedlniť, ale túto myšlienku rýchlo zavrhol. Ponáhľal sa do jej domu. Nepočítal s Valentinovým nepriateľským privítaním.

„Čo tu ešte chcete? Po tom, čo ste urobili mojej matke, sa nehanbíte ukázať sa tu?“ Carlos sa snažil zachovať chladnú tvár.

„Nemôžem za to, že tvoja matka má príliš impulzívnu povahu. Mojim zámerom rozhodne nebolo ublížiť jej.“ Bez pozvania vošiel dnu a pokračoval: „Zhovárali sme sa iba o našej situácii a prípadnej svadbe. Možno si to zobrala príliš osobne.“ Valentino nedokázal veriť vlastným ušiam.

„Prosím? Počujem dobre, vraj si vaše vyhrážky, aké jej urobíte zo života peklo, vzala príliš osobne? Čo ste vy vlastne za človeka?“

„Pozri, chlapče, neprišiel som za tebou, ale za tvojou matkou, tak ma láskavo pusti.“

„Na to zabudnite,“ rozzúril sa a vytiahol meč. Carlos, namiesto toho, aby sa bránil, sa začal smiať. Ignoroval ho a odišiel za Yolandou. Valentino sa náhlil za ním, lenže ho zadržala Lorenza, aby neurobil nejakú hlúposť.

„Seňor, musíte sa upokojiť,“ radila mu.

„Pusť ma,“ zlostne vyštekol a vybehol von nadýchať sa čerstvého vzduchu.

Carlos sa medzičasom tiež trochu upokojil. Tichučko zaklopal Yolande na dvere, akoby sa bál vojsť.

„Ďalej,“ slabým hláskom ho zavolala. Necítil sa dobre. Vošiel veľmi nesmelo. Zrazu akoby to bol iný človek.

„Dobrý deň, Yolanda.“ Keď ho zbadala, do očí jej vystúpili slzy, cítila pred ním strach.

„Nie, prosím, neľakaj sa,“ chlácholil ju, akonáhle si všimol, ako sa roztriasla. „Chcel som vedieť, ako sa máš.“

„Zle. Ako inak by som sa mohla cítiť? Veď som bola taká zúfalá, že som chcela zomrieť. A stále chcem,“ dodala.

„Yolanda, nesmieš takto hovoriť. Viem, je to moja vina. Nemal som sa ti vyhrážať, no rozhodne som nechcel, aby si si siahla na život!“ Sadol si vedľa nej a chytil ju za ruku. Yolanda sa znechutene odtiahla.

„Nemám ani najmenší záujem počúvať vaše reči, don Carlos. Iste, teraz vás to mrzí, lenže na to ste mali myslieť, keď sme mi prisahali, že mi zničíte život. Chcete to zmazať jedným ospravedlnením, ibaže si nikdy nedokážete predstaviť, aké je to stáť zoči-voči smrti, aké zúfalstvo som musela cítiť, keď som sa rozhodla pre taký krok?“

„Chápem, ako sa cítiš, a ešte raz opakujem, že ma to veľmi mrzí...“

„Nechajte si svoje ospravedlnenia a odíďte odtiaľto! Odíďte a už sa nikdy nevracajte!“ rozplakala sa Yolanda.

„A vieš čo? Možno je to čo sa stalo, aj dobré. Aspoň sa s tebou nemusím oženiť!“ zlomyseľne dodal Carlos a odišiel. Chvalabohu, mal za sebou nepríjemnú povinnosť a Yolanda rozhodne nevyzerala, akoby mala zomrieť, takže na túto záležitosť môže pokojne zabudnúť. Veselým krokom vykročil smerom k novému, a dúfal že aj omnoho šťastnejšiemu životu...

2. díl

Od smrti Carlosovej manželky už uplynul mesiac. Dnes si na to však nikto nespomenul. V jeho dome sa stretli všetky zámožné rodiny zo Santa Any a okolia. Všetko bolo honosne vyzdobené a chutné jedlá voňali široko-ďaleko. Carlos oslavoval svoje veľké šťastie. Zamiloval sa a práve dnes večer sa oficiálne zasnúbi so ženou, ktorú ľúbi. Zatiaľ sa iba nervózne prechádzal dokola.

„Julian, nevieš, kde je tak dlho?“

„Ako dlho, veď má prísť až o chvíľu,“ upokojoval ho kamarát. Carlos ale nemohol vydržať.

„Neviem sa dočkať, kedy ju opäť uvidím. Už dávno som sa tak nezamiloval!“ Jeho pohľad zrazu zamieril smerom k dverám. Pomaly sa otvorili a dnu vošla ona. Jeho vyvolená. Pomalým krokom prešla cez halu. Carlos ani nedýchal. Mala na sebe tmavofialové šaty ozdobené drahou čipkou, na nohách elegantné črievičky a na rukách čipkové rukavice. Jej zápästie zdobil náramok zo striebra a ametystov. Na krku mala drahý náhrdelník. Vlasy si zviazala do elegantného uzla. Kráčala vystretá a uvedomovala si svoj pôvab. Všetci boli očarení, a hlavne Carlos. Stála pred ním jeho milovaná Miranda Santamarina v plnej kráse. S úsmevom ju vzal za ruku a predstavil ju.

„Vážení hostia, dovoľte mi, aby som vám predstavil moju snúbenicu Mirandu Santamarina. Vezmeme sa presne o mesiac. Samozrejme, všetci, čo ste tu, ste pozvaní!“ Hostia začali tlieskať. Miranda sa na nich oslnivo usmiala. Carlos z vrecka vytiahol drobnú, červenú škatuľku a podal ju Mirande. Pomaly ju otvorila. Na bordovom zamate sa zaleskol prsteň, akoby lúč slnka osvetlil miestnosť. Carlos ho vzal do ruky a dal ho Mirande na prst. V jej očiach sa zračila radosť z víťazstva, v jeho zase nekonečná oddanosť. Hostia im začali gratulovať. Tento okamih šťastia ale netrval dlho. Hostia stíchli, keď sa pomaly otvorili dvere a zjavil sa v nich Valentino. Vyzeral veľmi zranene.

„Dovoľte, aby som vám zablahoželal,“ začal. Miranda bola vydesená. „Don Carlos, gratulujem, že ste si našli takú krásnu snúbenicu. Iba ma mrzí, že si vás neberie z lásky, ale iba pre peniaze!“ Ľudia si začali niečo pohoršene šepkať.

„Áno, Miranda je žena, ktorá sa zapredala! Kedysi si milovala mňa, moja drahá,“ trpko jej pripomenul. Miranda sa mu nedokázala pozrieť do očí. Celý čas zaryto mlčala a pozerala do zeme.

„Aj tebe prajem všetko najlepšie, drahá Miranda,“ pokračoval, „s mužom, ktorý je dostatočne bohatý na to, aby si ťa zaslúžil.“ Miranda túžila zmiznúť čo najďalej. Nikdy by si nepomyslela, že zažije také poníženie. Carlos sa po chvíli trochu spamätal zo šoku.

„Ako sa opovažuješ urážať tu pred všetkými moju snúbenicu? Nemáš na to ani najmenšie právo!“

„Odkedy je pravda urážkou?“ provokoval Valentino. Carlos v zúrivosti vytiahol meč.

„Zopakuj to.“

„Pokojne,“ nedal sa zastrašiť Valentino a tiež siahol po zbrani. „Miranda si vás berie jedine pre peniaze!“ Nahnevaný Carlos naňho zaútočil. Ľudia okolo sa rozostúpili. Obaja muži boli výborní v šerme, preto nebolo ľahké poraziť súpera. Zopár žien odišlo zo strachu, že by sa mohlo niečo stať. Hala sa pomaly vyprázdňovala, ostalo tam iba zopár ľudí. Súboj naďalej pokračoval. Carlos bol však omnoho skúsenejší a prefíkanejší ako mladý Valentino. Nakoniec ho, s veľkým úsilím, víťazne zložil k zemi, držiac nad nim meč ako hrozbu smrti. Mohol s ním raz a navždy skoncovať. Carlos ale vstal, objal vystrašenú Mirandu a Valentina nechal ísť. Ten zlostne, bez slova vstal a vybehol von. Bol nazlostený ako ešte nikdy. Mirandina zrada bola ako stále otvorená a bolestivá rana. Mal pocit, akoby jeho srdce už nikdy viac nedokázalo milovať. Carlos kedysi zažil niečo podobné, preto ho chápal a radšej ho nechal odísť. Mirandu poslal domov. Zamyslene vyšiel na terasu a zahľadel sa na mesiac. Opäť spln. Presne ako v tú noc, keď zomrela Joaquina. Ďalšia zradkyňa. Zdá sa, že Carlos v živote nemal veľa šťastia. O to menej, že sa práve zjavil jeho nepríjemný prízrak – chamtivý Augustin. Už mesiac od neho stále pýta peniaze.

„O čom premýšľate?“ prihovoril sa.

„Zase chcete peniaze?“ spýtal sa Carlos, pevne rozhodnutý zbaviť sa ho. Augustin súhlasne prikývol.

„Tak to ste na zlej adrese. Myslím, že som vám už dal viac než dosť a svoj dlh som dávno splatil. Viac odo mňa nedostanete ani centavo. Už vás tu viac nechcem vidieť. Zbohom,“ ukončil to Carlos a odišiel. Augustin neskutočne zúril.

„Tak toto ťa vyjde veľmi draho,“ pomyslel si a pobral sa preč. Carlos sa šiel prejsť, aby si to nechal všetko lepšie uležať v hlave. Na cestu mu žiaril mesiac.

Koruny stromov vrhali tieň na poľnú cestičku a tak nebolo vidno ani meter pred seba. Napriek tomu sa lesným chodníčkom náhlila mladá žena. Už pred domom dona Carlosa si všimla, že ju niekto sleduje. Bola medzi poslednými, čo odchádzali z oslavy. Touto cestou išla lebo sa ňou najrýchlejšie dostane domov. Odrazu o niečo zakopla, zamotala sa do dlhých šiat a spadla. Všimla si, že vedľa nej leží kytica zvädnutých ruží. Chcela vstať, ibaže jej v tom zabránil zamaskovaný muž odetý celý v čiernom. Rukou jej zapchal ústa. Pochopila, že nadišla jej posledná hodina. Nestihla sa ani brániť. Brutálny vrah ju bodol dýkou. Namieste skonala. Muž v čiernom pohladil svoju drahocennú dýku, schoval si ju a mŕtvolu vzal do náruče. Odniesol ju k neďalekému kameňu. Vedľa nej do trávy porozhadzoval ruže a poslednú jej dal do ruky. Nakoniec palicou obradne nakreslil do zeme znak kríža a mesiaca v splne. Ani si nevšimol ako, z vrecka mu vypadol odznak a ostal ležať vedľa mŕtveho tela. Vrah bleskurýchle zmizol v tme.

Asi o hodinu sa Carlos konečne vrátil z prechádzky. Sňal si plášť a zamieril do svojej pracovne, kde trávil väčšinu času. Ako vždy, keď bol nervózny, aj teraz sa hral s pramienkom vlasov. Stále premýšľal o Valentinových slovách. Veril v Mirandinu lásku. Nedokázal si pripustiť, že by ho celý čas klamala. Znenazdajky však niečo odpútalo jeho pozornosť. Uvedomil si, že na pracovnom stole neleží odznak, ktorý tam nechal položený.

„Musel som si ho dať do vrecka, keď som odchádzal,“ skonštatoval a ponáhľal sa skontrolovať svoj plášť. Nebol ani tam. Žeby ho stratil cestou? V tejto chvíli nemohol ani tušiť, že ho onedlho nájdu pri tele zavraždenej ženy. V tom istom čase, takým istým spôsobom zavraždené už dve ženy...nikto by to tak dokonale nenapodobnil. Je isté, že sa jedná o toho istého páchateľa, ktorý zabil aj Joaquinu. Ráno na Carlosove dvere zaklopali dvaja uniformovaní policajti. Nič netušiac otvoril.

„Dobré ráno.“

„Ste Carlos Rey?“

„Áno,“ prikývol. Jeden z nich mu ukázal odznak, ktorý našli pri tele.

„Patrí tento odznak vám?“ Carlos ho okamžite spoznal. Lenže ako sa k nemu dostali?

„Áno, je môj,“ pomaly odvetil, tušiac problémy. Jeho intuícia ho nesklamala.

„V tom prípade musíte ísť s nami. Ste podozrivý z vraždy Adelaidy Juarez y Villareal.“

„Čože?“ zdesil sa Carlos. „To musí byť nejaký omyl, ja som nevinný!“

„Bohužiaľ, všetko svedčí proti vám.“ Nezaujímali ich Carlosove argumenty, spútali ho a odviedli na stanicu. Tentoraz skutočne netušil, ako by sa z toho dostal...

Ďalší brutálny zločin vyvolal v Santa Ane nemalý rozruch. Všetci o tom hovorili.

„Teraz určite prepustia toho chudáka Medinu, on to nemohol byť...“

„...Niet pochýb, že to bol opäť ten istý vrah...“

„...nikdy by ma nenapadlo že don Carlos je iba obyčajný vrah...“

Lorenza, ktorá práve nakupovala na trhu zeleninu, sa znepokojila, keď začula útržky rozhovorov.

„Čo sa stalo? O akom vrahovi hovoria?“ opýtala sa predavačky.

„Vy ste o tom ešte nepočuli?“ začudovala sa. „Don Carlos včera večer v lese zabil ďalšiu ženu!“

„Bože na nebesiach, a o koho ide?“

„Volala sa myslím... Adelaida Juarez y Villareal!“ odpovedala. Lorenze sa zatočila hlava a takmer jej vypadol košíček.

„Vy ste ju poznala?“ chcela vedieť predavačka. Lorenza neodpovedala, lež sa rozbehla preč. Náhlila sa priamo do sídla bohatého vdovca Sebastiana Juareza. Zastavili ju stráže.

„Musím vidieť dona Sebastiana,“ plakala, „je to dôležité.“

„Oznámim mu, že ste tu, ako sa voláte?“

„Lorenza Robles.“ O chvíľu spolu so strážnikom dokrivkal smutný starec. Keď zbadal mladú Lorenzu, očividne sa potešil. Bez slova ju objal.

„Je mi to veľmi ľúto,“ vzlykla, keď ju pustil. Spolu vošli do priestrannej vily.

„Ostal som úplne sám,“ prerušil ticho, ktoré medzi nimi nastalo. „Lorenza,“ vzal ju za ruku, „keď som prišiel o moju milovanú manželku aj o našu dcéru, ostal som úplne sám a veľa som premýšľal.“

„O čom?“

„O tom, aký som bol k tebe nespravodlivý. Ty, rovnako ako Adelaida, si moja dcéra. Dokážeš mi niekedy odpustiť, že som ťa neuznal za svoju?“ vetchý starec zúfalo plakal.

„Tvoju matku som síce miloval, ale bola iba slúžka. Nemohol som sa s ňou oženiť, lebo by ma rodina vydedila.“ Pre Lorenzu to rozhodne nebol dostatočný dôvod na opustenie tehotnej ženy, lenže nechcela svojho otca, jediného príbuzného, ktorého má, ešte viac trápiť.

„Isteže ti odpúšťam, otec. Okrem teba predsa nemám nikoho.“ S dojatím ju vzal do náručia.

„Sľubujem, že už nikdy nebudeš musieť robiť slúžku. Chcem, aby si sa hneď teraz nasťahovala do tohto domu. Uznám ťa za svoju a staneš sa mojou jedinou dedičkou.“ Lorenza súhlasila. Nikdy v živote by ju nenapadlo, že sa všetko môže úplne zmeniť. Bola z toho však aj trochu smutná. Už nebude každý deň môcť pracovať po Valentinovom boku a tajne dúfať, že si ju jedného dňa všimne. Yolanda nemohla uveriť jej historke. Ako je možné, že z jej slúžky sa odrazu stala bohatá dedička? Napriek svojmu prekvapeniu nedala nič najavo a milo sa s ňou rozlúčila.

„Budeš nám tu veľmi chýbať. Za tie roky som si zvykla na tvoju prítomnosť. Želám ti veľa šťastia do budúcnosti,“ od srdca jej zaželala Yolanda. Valentino mlčal. Nevedel, čo jej má povedať. Okrem toho, cítil niečo zvláštne, akoby stratu. Nedokázal si predstaviť, že už nebude bývať v ich dome.

„Náš dom bude bez teba veľmi smutný,“ povedal nakoniec. „No hlavné je, aby si bola šťastná. Blahoželám ti.“

„Vďaka,“ šepla Lorenza a náhlivo odišla z domu. Pri bránke sa zastavila a naposledy im zamávala.

„Vyzerá to tak, že budeme musieť najať novú slúžku,“ skonštatoval Valentino po Lorenzinom odchode.

„Nie, to nebude nutné,“ oponovala Yolanda. „Som tu celé dni sama a nemám čo robiť. O dom sa dokážem postarať sama. Aj tak nie je nutné vyhadzovať ďalšie peniaze...“

„Mama, o to sa neboj, zarábam dobre. Odkedy tu nebýva ujo Augustin, veľmi dobre si vystačíme s peniazmi.“

„To je pravda, synček, no trvám na tom, že sa o dom postarám sama.“

„Ako chceš, mamička,“ pristal. Yolanda sa naňho milo usmiala.

„Som tak rád, že sa usmievaš,“ potešil sa. „V poslednej dobe si sa veľmi zmenila.“

„Hej, myslím, že Augustinova spoločnosť mi nerobila dobre. Odkedy odišiel, cítim sa omnoho voľnejšia a...a šťastnejšia.“ Valentino premýšľal.

„Mama, povedz mi, prečo sa môj strýko k tebe správal tak hrubo? A prečo vlastne žil u nás?“

„Augustin je iba jeden nešťastný človek,“ vzdychla si Yolanda. „Keď si bol ešte maličký, Augustin bol veľmi zamilovaný do svojej manželky. Odjakživa ale mal finančné problémy a zaplietol sa so zbojníkmi. Požičal si od nich, lenže nemal z čoho splácať. Najskôr sa mu vyhrážali, potom ho viackrát napadli, až nakoniec prepadli koč, v ktorom išiel aj s manželkou. Bolo to v neďalekom lese, uprostred noci. Kôň sa splašil a havarovali. Jeho manželka pri tom nešťastí zomrela. Bol úplne zničený, nevedel, čo si má počať. Zľutovala som sa nad ním a prichýlila som ho. No a zvyšok už poznáš.“ Valentino k nemu pocítil ľútosť.

„Ľutujem ho, no druhú šancu nedostane,“ tvrdo vyhlásil. „To, ako sa k tebe zachoval, bolo nanajvýš podlé.“ Yolanda prikývla.

„Máš pravdu, ale hovorí sa, že všetko zlé je aj na niečo dobré. Pomohlo mi to uvedomiť si vlastnú cenu a cenu života. Stala som sa iným človekom. Už nikdy nedovolím, aby ma niekto ponižoval ako on.“

„To veľmi rád počujem, mama,“ s láskou ju objal. Ako plynul čas, Yolanda bola stále spokojnejšia. Svoj dom každý deň vyzdobila čerstvými kvetinami zo záhrady a dokonca sa naučila aj variť a piecť. Valentina vždy poobede čakal chutný obed a vynikajúci dezert. Napriek tomu mu ich bývalá slúžka Lorenza chýbala stále viac a viac.

„Mami, nepočula si v posledných dňoch niečo o Lorenze?“ opýtal sa Yolandy.

„Iste, stretla som ju na ulici. Hovorila, že sa má výborne a že je veľmi šťastná.“

„A nebude sa vydávať?“

„Myslím že zatiaľ nie, prečo?“

„Len tak. Dávno som ju nevidel, bol som zvedavý.“

„Aha,“ domyslela si Yolanda. Už dlhšie sa jej zdalo, že Valentino nie je vo svojej koži.

„A čo Miranda, stále ju máš rád?“

„Nie. Miranda je iba obyčajná zradkyňa ktorej ide len o peniaze. Nikdy ma naozaj nemilovala.“ Yolandu pri jeho slovách zabolelo srdce. Keby tak vedel, že ona v minulosti urobila to isté! Bola veľmi zamilovaná, no jej chlapec bol iba chudobný sluha. Jeho rodičia bývali v starom, polospadnutom domčeku. Síce sa živili poctivou prácou, pre jej rodičov neboli dosť dobrí. Našli jej bohatého muža. Zo strachu z budúcnosti a z donútenia sa zaňho vydala. Najviac sa bála, že by jej dieťa nemalo ani strechu nad hlavou, keby urobila inak. Vydala sa zo zúfalstva. Krátko predtým totiž zistila, že je tehotná. Svojmu milému sa nikdy neodvážila povedať to. Jej manžel bol na syna taký hrdý! Neprišiel na to, šikovne ho presvedčila, že sa malý narodil skôr...

„Ach Valentino, keby si tak tušil, kto je tvoj skutočný otec!“ pomyslela si. Bol jej jedinou láskou. Aj po dlhých rokoch sa mu však stále vyhýbala, zo strachu že by jej ublížil alebo niečo vyčítal. Rokmi sa zmenil, už to ani zďaleka nebol ten naivný zamilovaný chlapec...Nikdy nebude mať silu priznať sa Valentinovi. To je to jediné, na čo sa zrejme neodhodlá.

Kým Yolanda bola zo dňa na deň šťastnejšia, Carlos prežíval hrozné muky. Prebiehalo vyšetrovanie. Po celý ten čas bol zavretý vo väzení. Jeho vyhliadky na budúcnosť boli veľmi čierne. O to viac, že do vynesenia rozsudku chýbalo už iba pár hodín. Cítil, vedel, že ho uznajú vinným. Jeho obavy sa čoskoro naplnili. Prišiel sudca z Taxca, aby uzavrel prípad.

„Kvôli nezvratným dôkazom v obidvoch prípadoch uznávam dona Carlosa Rey za vinného z oboch vrážd!“ vyhlásil na zasadnutí. Sedeli tu všetci významní ľudia z oblasti zákona a politiky.

„Odsudzujem ho na verejnú popravu na námestí v Taxcu.“ Až teraz si Carlos naplno uvedomil svoj ortieľ. Nezostáva mu viac ako týždeň života, pričom zomrie strašnou a potupnou smrťou. Sklonil hlavu, po líci sa mu skotúľala slza zúfalstva.

„Namietam,“ vyskočil Julian. „Don Carlos sa predsa k ničomu nepriznal!“

„Námietka sa zamieta!“ sudca zvýšil hlas. „Obvinený bude popravený presne o týždeň na hlavnom námestí v Taxcu.“

„Nie, to nemôže byť pravda.“ Carlos plakal ako malé dieťa. Julian ostal pri ňom. Toto je posledná noc, ktorú strávi v Santa Ane. Na svitaní ho prevezú do Taxca.

„Nemôžme to takto nechať,“ protestoval Julian. „Ty sa musíš za každú cenu zachrániť.“

„Ale ako?“

„Neboj sa, postarám sa o to,“ sľúbil mu a zmizol. Carlos naivne veril, že niečím obmäkčí sudcu a že ho prepustia. Na svitaní, keď poňho prišli strážnici, stratil akúkoľvek nádej. Poddal sa svojmu osudu. Nastúpil do voza a nechal sa odviesť v ústrety istej smrti. Cesta potrvá asi 3 dni a potom bude musieť iba pasívne vyčkávať osudný okamih. Asi po 3 hodinách cesty sa stalo niečo nečakané. Z krovia sa ozvalo krákanie vrany. Carlosa to prebralo k životu. Čo to znamená? Aj strážnici sa strhli. Ozvalo sa to opäť, tentoraz omnoho intenzívnejšie. Dva kone, čo ťahali voz, sa splašili a pustili sa do šialeného behu. Zavládla všeobecná panika. Kone sa divoko šklbali, až kočiš nechtiac musel pustiť opraty. Carlos v poslednej chvíli vyskočil z voza, ktorý sa vzápätí zrútil do hlbokej priepasti. Nedokázal tomu veriť. Žije, a čo viac, je slobodný! Za ním sa vynoril statný muž na koni.

„V poriadku?“ opýtal sa, zosadajúc z koňa.

„Julian,“ užasol Carlos, „kde sa tu berieš?“

„Sľúbil som ti predsa pomoc,“ žmurkol naňho a rozviazal mu putá. Carlos ho vďačne objal.

„Takže to ty si vyplašil kone?“ Julian prisvedčil. Carlos od dojatia nevládal ani rozprávať.

„Teraz uteč. Budeš sa musieť skrývať. Všetci si ale budú myslieť, že si mŕtvy. Do tej rokliny

sa nijako nedá dostať, uveria že si tam. Prajem ti veľa šťastia. Ja sa musím vrátiť, aby na mňa nepadlo podozrenie. Drž sa,“ bratsky mu zaželal šťastie.

„Ďakujem. Tisíckrát ti ďakujem. Teraz viem, že si skutočný priateľ,“ dodal.

Správa o Carlosovej smrti sa čoskoro rozniesla po celom okolí. Nikto ani na sekundu nezapochyboval, že je naozaj mŕtvy. Podlého Augustina novinka mimoriadne potešila.

„Vravel som, že draho zaplatí,“ škľabil sa. Tešila ho výlučne myšlienka na pomstu. Vlastné problémy mu už totiž prerástli cez hlavu. Býval v starom, nepríjemnom penzióne pre tých najchudobnejších, ktorých napriek svojmu nedostatku nazýval špinavou chamraďou. Postupne sa jeho peniaze rozkotúľali a neostalo mu vôbec nič. O to horšie, že nemal z čoho zaplatiť za bývanie. S platením meškal už celý mesiac. Jedného dňa jednoducho našiel všetky svoje veci zbalené vo vreci pred izbou, ktorú už obýval niekto iný. Zúrivo kopol do steny. Zo stropu sa zosypalo trochu omietky. Čo si teraz počne? Nemá kam ísť, nemá ho kto prichýliť, priateľov nemá a rodina ho nechce ani vidieť. Dostal sa do zúfalej situácie. Vzal teda svojich päť sliviek a vybral sa do ulíc. Bude musieť ostať spať v nejakom opustenom dome, alebo iba pod stromom. Nakoniec sa však rozhodol skúsiť šťastie. Nebadane sa priblížil k domu, kde kedysi býval, a zaklopal. Otvorila mu Yolanda. Jeho návšteva ju veľmi prekvapila.

„Augustin, čo tu robíš?“ Sotva ho spoznala. Vyzeral zanedbaný, mal šedivé vlasy, neupravené fúzy a bol veľmi nedbalo ošatený. Nedostatok starostlivosti na ňom zanechal očividné stopy.

„Yolanda, sestrička,“ skúšal to na ňu, „nemám sa kde podieť. Potrebujem pomoc.“ Dojalo ju to, ale nie nadlho. Mala v živej pamäti, ako jej ublížil. Prvý krát prišiel presne takto. Zúfalý, zničený potreboval strechu nad hlavou. Rozhodla sa, že za žiadnu cenu neustúpi.

„Nie, Augustin. Ja som ti už dala šancu. Ty si ju premárnil. So mnou už nepočítaj.“ Zavrela mu dvere. Rozzúrený Augustin však do nich vložil nohu a násilne vnikol dnu. Yolanda sa ho začala báť.

„Nepribližuj sa, lebo sa budem brániť!“ vystrašene vzala do ruky najbližšiu sošku. Augustin sa rozosmial.

„Drahá Yolanda, ty sa naozaj nikdy nezmeníš. Si stále rovnako hlúpa a naivná ako vždy. Nezabrániš mi, aby som sa sem znovu nasťahovať.“ Na to si vzal svoje veci a pokojne sa vybral do svojej bývalej izby.

„Nikam nepôjdeš,“ zastavila ho Yolanda. Augustin ju odstrčil a pokračoval v ceste. Opäť si uvedomila, že jej názor nezaváži. Takto to však rozhodne nemienila nechať. Zase sa mu postavila do cesty, uprostred schodiska.

„Nemáš žiadne právo robiť si v tomto dome, čo sa ti zachce! Odíď a nevracaj sa!“ Augustin sa ju pokúsil udrieť. Yolanda ho ale pevne chytila za ruku a odstrčila.

„Nikdy viac, počuješ? Nikdy viac ti nedovolím aby si na mňa položil ruku!“ Augustin zúril. Chcel jej to vrátiť. Jeden neopatrný pohyb však spôsobil, že sa šmykol a spadol dole z dreveného schodiska. Yolanda vydesene sledovala, ako sa skotúľal dolu a zostal ležať. Ostala ako obarená. Augustin však pomaly, ubolene vstal a odkrivkal preč. S úľavou si vydýchla. Domnievala sa, že utiekol do lesa. Odkiaľsi sa ozvalo besné zavytie. Zvedavo vykukla von.

„Opäť spln,“ vzdychla si. Upravený dvor zalievalo mesačné svetlo. Utiahla sa dnu a dobre zavrela. Don Carlos už síce nežije, lenže mesačné splny navždy ostanú nočnou morou celej Santa Any. Znepokojovalo ju, že sa Valentino doteraz nevrátil. Kde môže byť? Neuhádla by. Už dlho to v sebe držal. Dnes sa rozhodol urobiť rozhodujúci krok. Konečne navštívil Lorenzu v jej novom domove a pozval ju na prechádzku.

„Lorenza, odkedy si odišla, mama aj ja sa cítime veľmi osamelí.“ Ako jej povedať, že mu chýba jej prítomnosť? Bojazlivo ju vzal za ruku, netrpezlivo očakávajúc jej reakciu. Lorenza sa, na jeho radosť, usmiala. Dodalo mu to odvahy.

„Chcel som povedať, že mi veľmi chýba tvoja spoločnosť. Zvykol som si na teba.“

„Aj mne sa cnie, Valentino.“

„Vieš, ja...nerozumiem tomu, čo sa so mnou deje, neprestávam na teba myslieť, ja...Lorenza, myslím, že som sa zaľúbil!“ Konečne to zo seba dostal. Lorenza sa šťastne zasmiala. Valentino ostal zmätený.

„Prečo sa smeješ?“

„Lebo som šťastná!“ vykríkla. „Milujem ťa, milujem ťa, Valentino!“ Valentino ju s láskou objal a vzápätí pobozkal. Znovu sa cítil úplne šťastný. Lorenze sa splnil sen.

3- díl

„Kto to môže byť?“ začudovala sa Miranda. Niekto jej vytrvalo klopal na dvere. Na prahu stál malý chlapec.

„Želáš si niečo?“

„Mám pre vás odkaz,“ odovzdal jej malý, zafúľaný lístoček a zmizol v tme. Miranda ho s odporom vzala do ruky a rozbalila.

„Drahá Miranda,“ čítala.

„Čakám ťa dnes o polnoci v lesíku za mestom. Musíme sa porozprávať. Verím, že mi budeš mať čo povedať. Ak neprídeš, nájdem si ťa. Pozdravuje ťa tvoj milujúci a oddaný

Carlos Rey.“

Mirande sa divoko rozbúchalo srdce. Carlos je predsa mŕtvy, ako je to možné?

„Určite sa mi chce pomstiť,“ premýšľala. Nemala inej možnosti ako ísť na dohodnuté miesto. Pomaly sa obliekla a nervózne sa prechádzala. Každá sekunda jej pripadala nekonečná. Bála sa o svoj život.

„Odbila jedenásta hodina!“ z ulice sa ozval prenikavý hlas hlásnika. Miranda sa prežehnala a tichučko vykĺzla von. Vedela, že ide skoro, no nedokázala ďalej čakať. Rýchlo prebehla cez mesto a zamierila smerom k poliam. Nikde nikoho nevidela. Z lesa sa ozvalo zavytie. Roztriasla sa na celom tele. Stromovitý porast bol čoraz hustejší. O chvíľu nevidela ani na krok pred seba. Niečo však predsa upútalo jej pozornosť. Na zemi ležala kytica zvädnutých červených ruží.

„Bože dobrotivý, ochraňuj ma, prosím!“ modlila sa. Za sebou začula šuchot. Obrátila sa. Z krovia vystúpila vysoká postava muža.

„Carlos?“ zavolala Miranda.

„Áno. Ja som to,“ dramaticky predniesol. V jeho ruke sa zaleskol ostrý meč. Miranda takmer nedýchala.

„Tvoj milovaný Carlos, za ktorého si sa chcela vydať. No keď som bol vo väzení, ani raz si ma nenavštívila. Nepomohla si mi, keď som to najviac potreboval. Kľudne by si sa pozerala na moju smrť, však?“ Miranda mlčala.

„No tak, odpovedz!“ Jeho hlas sa ozýval v prázdnom lese.

„Všetky dôkazy svedčili proti tebe. Verila som, že si vinný,“ pošepla.

„To bola tá tvoja úprimná láska. Láska je dôvera, Miranda. Ale to ty nemáš odkiaľ vedieť. Pre teba je láska len o bohatstve!“ Miranda nahlas plakala. Carlosa to vôbec neobmäkčilo.

„Zradila si aj mňa. Najskôr Valentina, potom mňa. Oľutuješ to,“ vyhrážal sa. „Vypočítavé potvory ako ty si nezaslúžia nič iné ako...“ ukázal na svoj meč. Vyplašená Miranda sa rozbehla, kade ľahšie.

„Nech žije spravodlivosť!“ zvolal Carlos a naháňal ju.

Lesom sa o chvíľu rozniesol zúfalý výkrik.

„Čo to bolo?“ zaujímal sa Valentino. Zhodou okolností boli s Lorenzou neďaleko. Vydali sa za krikom. Po chvíli blúdenia na ňu narazili.

„Valentino, tu niekto leží!“ preľakla sa Lorenza.

Skutočne. Pri veľkom kameni ležala mŕtva žena. Bola obložená ružami a jednu držala v ruke. Valentino sa na ňu lepšie prizrel.

„To nie je možné.“ Okamžite ju spoznal, veď ju kedysi miloval. Miranda bola mŕtva. Vedľa nej bol opäť vyrytý symbol mesiaca a kríža.

„Takto si skončila, Miranda, za to, že si zradkyňa. Nezaslúžila si si iný koniec,“ povedal Valentino. Skončila sa tým preňho bolestivá etapa jeho života. Vzal Lorenzu za ruku a odišli. Musí to ohlásiť. Táto vražda dokazuje jedinú vec. Vrah predchádzajúcich dvoch žien, Carlos Rey, stále žije.

Okamžite ho začali všade hľadať. Bolo ráno, slnko sa už vyhuplo poriadne vysoko nad horizont. Carlos nemal kam ísť. Pochopil, že ho hľadajú v lese, z toho dôvodu sa radšej priblížil k osade. Prechádzal sa po lúke. Všimol si, že niekto sa blíži, tak sa rýchlo schoval do kríka.

Yolanda sa veselým krokom, s košíčkom prehodeným cez ruku vybrala natrhať čerstvé kvety. Ešte o ničom nevedela. Vyzerala veľmi spokojne, v ružových čipkových šatách bola krásna. Tu a tam odtrhla nejakú kvetinku, premýšľala, či sa k sebe hodia. Carlosa pri pohľade na ňu napadla spásonosná myšlienka. Odhodlane vystúpil z kríkov. Nevšimla si ho, lebo mu stála otočená chrbtom.

„Je tu niekto?“ volala. Carlos jej položil ruku na rameno. Vystrašene sa k nemu obrátila. Ani vo sne by ju nenapadlo, že by ho tu mohla stretnúť. Zakryl jej ústa, aby nekričala. Pustil ju až keď mu sľúbila, že bude ticho.

„Carlos, ako je možné, že žijete?“ bolo prvé, čo jej napadlo.

„Mal som šťastie. Teraz však nie je čas rozoberať to. Yolanda, musíš mi pomôcť. Hľadajú ma, nemám sa kde skryť.“ Yolanda odmietla.

„Nebudem kryť vraha,“ odôvodnila to.

„Ja som nespáchal žiadnu vraždu, Yolanda, prisahám.“

„Neverím vám,“ odsekla. Carlosova trpezlivosť vypršala.

„Je mi jedno, či mi veríš, alebo nie. Skryjem sa u teba a bodka.“ Na to ju zdvihol zo zeme, šikovne si ju prehodil cez plece a vydal sa smerom k jej domu. Yolanda bola maličká, nemal žiadny problém odniesť ju. Zložil ju až u nej doma a dôkladne zamkol.

„Don Carlos, žiadam vás, aby ste okamžite odišli z môjho domu!“

„Nie. Si moja jediná záchrana. Musíš mi pomôcť.“

„Prečo by som musela?“ Carlosa zaskočil jej vzdorovitý tón. Takúto ju nepoznal. To sťažuje celú situáciu.

„Pretože mi dvaja ešte máme nevybavené účty,“ povedal nakoniec. Yolanda pochopila, na čo naráža.

„Ale to je už dávno minulosť.“

„Pre mňa nie. Všetko, čo sa vtedy stalo, je rovnako živé, akoby to bolo včera.“ Yolanda mu bez slova ukázala, aby šiel ďalej. Carlos sa usadil na pohovke v obývačke.

„Lenže teraz je všetko iné,“ povedala. „Zmenili sme sa. Ty, aj ja.“

„Nikto na mojom mieste by nemohol ostať rovnaký. Ale ty...Yolanda, poznám ťa, ty si stále taká istá. Keby si bola čo i len trochu odvážnejšia, tak by si mi pomohla!“ Yolanda sa zamyslela. Mala trochu strach, no prevážil v nej vzdor. Chcela Carlosovi dokázať, že sa veľmi mýli. Bola to pre ňu otázka cti.

„V poriadku. Ostaň tu. Ale mám podmienku, Valentino si nesmie ani len všimnúť, že je tu okrem mňa aj niekto iný. Musíš sa skrývať. On by s tebou nemal ani zďaleka toľko súcitu ako ja.“ Carlos súhlasil so všetkým.

„Carlos,“ zamyslela sa, „ak predpokladám, že ste nezabil tie úbohé ženy, kto to teda urobil?“

„Neviem. Myslím, že niekto, kto ma chce zničiť. Musí ma veľmi nenávidieť.“

„Mohol by to byť niekto, kto by zdedil váš majetok. Deti predsa nemáte.“ V tom mala pravdu. Keby sa mu niečo stalo, jeho majetok by ostal v rukách Juliana, jeho asistenta. Túto absurdnú myšlienku však rýchlo zavrhol. Jeho najlepší priateľ by ho nebol schopný zradiť. Radšej sa sústredil na druhú časť jej vety.

„Si si istá, že nemám žiadnych potomkov?“

„Kam mierite touto otázkou?“

„Nezahováraj. Už dávno niečo tuším, Yolanda.“ Pritisol sa k nej. Nemala kam ujsť, nuž ostala v jeho blízkosti. „Veľmi dobre vieš, na čo narážam, drahá. Tvoj syn sa narodil po takmer ôsmich mesiacoch manželstva. Bola si tehotná už predtým?“

„Nie,“ zaprela. „Narodil sa predčasne.“

„Omnoho skôr, no rovnako veľký a silný ako ostatné deti, mám pravdu?“ Yolanda pri ňom vždy zneistela. „Mňa neoklameš. Pre to si sa tak rýchlo vydala. Nechcela si, aby sa vedelo, že otec tvojho syna je iba obyčajný robotník, však?“ Yolanda prudko vstala a začala kričať.

„Áno, áno, máte pravdu. Hanbila som sa a bála som sa o budúcnosť dieťaťa. Chcela som ho čo najlepšie zabezpečiť. Preto som odstránila z cesty nepohodlných ľudí! Nemohla som dopustiť, aby môj vlastný syn zomrel od hladu!“

„Takže pre teba som nebol nič viac ako nepohodlný človek...“ povedal ticho. Zasiahlo ho to. Doteraz neveril, že je naozaj zlá. Všetko pripisoval vplyvu jej rodiny. Pochopil, ako hlboko sa mýlil.

„Nie. Moja láska bola skutočná,“ poprela jeho dohady. „Snažte sa pochopiť aj vy mňa. Bola som mladá a neskúsená, vy zase chudobný robotník. Náš vzťah nemal šancu prežiť. Napriek tomu som sa vám s láskou odovzdala. Čo viac potrebujete, aby ste mi uveril?“

„Potom si ma pripravila o syna.“

„A z čoho by ste ho živil? Ako som mohla vedieť, že na pozemku vašich rodičov sa nájde striebro? Nikdy by ma nenapadlo, že raz budete bohatý a mocný.“ Nedalo sa poprieť, že bola dobrá matka. Carlosa dojala jej verva, s akou bránila syna. Jeho rany však boli príliš bolestivé na to, aby jej dokázal odpustiť. Sám si nechcel priznať, že k nej stále niečo cíti. Svoje pocity si vykladal ako nenávisť. Za žiadnu cenu nebol ochotný zabudnúť na to.

„Možno máš pravdu,“ uznal. „Lenže keď si ma nechala, bol som veľmi nešťastný. Nikdy som nedokázal nikoho milovať tak ako teba.“

„Ani Mirandu? Počula som, že ste sa do nej hlboko zamiloval.“

„Iste, mal som ju rád, a chcel som dediča, ktorý by po mne prevzal bane. No nemiloval som ju ako kedysi teba.“ Yolande sa stále niečo nepozdávalo. Tušila, že jej niečo tají.

„Prečo ste nepožiadali o pomoc ju, než mňa?“ zaujímala sa.

„Pretože je mŕtva,“ pokojným hlasom odvetil Carlos. V tej chvíli Yolanda všetko pochopila. Nebolo ťažké domyslieť si, že aj ona bola zavraždená pri splne. Včera v noci. A tiež si spočítala, koľko je jedna a jedna. Joaquinu zabili, keď vyšla na povrch jej nevera. Musel to byť práve Carlos, kto vykonal pomstu. Miranda ho opustila po jeho uväznení. Utiekol a ona o pár dní zomrela. Nechápala iba smrť Adelaidy. Pokiaľ vedela, Carlos ju ani poriadne nepoznal. Ale našli pri nej jeho odznak, priznal sa k tomu. Práve v ten večer Valentino prerušil jeho zásnuby s Mirandou. Obe boli mladé, štíhle a vysoké, a v lese bola tma. Celkom jednoducho si ich vrah mohol pomýliť. Carlos zabil všetky ženy, ktoré ho zradili. Nakoniec prišiel za ňou. Ona mu kedysi ublížila najviac. Yolande bolo jasné, že je na rade. Ocitla sa v smrteľnom nebezpečenstve.

„Na čo myslíš?“ vyzvedal Carlos. Všimol si, že ju správa o Mirandinej smrti rozladila.

„Zomrela včera v noci, však?“

„Áno, prečo si to myslíš?“

„Lebo bol spln. Stalo sa to už po tretí krát,“ podala mu vyhýbavú odpoveď.

„Myslíš si, že ju mám na svedomí,“ skonštatoval. Yolandino mlčanie mu to iba potvrdilo. Nevedela, čo mu má povedať, aby ho zbytočne nevyprovokovala. Nakoniec odvetila:

„Sama neviem, čo si mám o tom myslieť.“ Celý deň potom chodila ako v mrákotách. Bála sa o svoj život. Nebadane vošla do kuchyne a pre každý prípad si vzala nôž. Bude ho nosiť stále so sebou, keby ju Carlos prekvapil. Navyše sa mu všemožne snažila vyhýbať. Zaviedla ho na povalu, kde sa môže skrývať bez rizika, že by ho niekto našiel. Potom sa pustila do varenia, aby Valentino nezbadal nič čudné. Bohužiaľ, práve vtedy zistila, že Carlos sa bez varovania objaví v momente, keď ho najmenej očakáva.

„Krásne to tu vonia,“ ozvalo sa odrazu. Yolanda sa vydesila, veď ho vôbec nepočula prichádzať! Dokáže sa plížiť ako mačka. Pri neopatrnom pohybe jej zo zástery znenazdajky vypadol nôž.

„Ale, čo to tu máme?“ rozosmial sa Carlos. „Odkedy nosíš so sebou nôž?“

„Nemám dôvod odpovedať vám,“ odsekla.

„Ako myslíš. Chcem ti povedať, že keby niečo, ten nôž by ti aj tak nepomohol. Ja mám totiž meč.“ Nanešťastie, mal pravdu. Proti nemu bola úplne bezmocná. Carlos sa začal bezstarostne prechádzať po kuchyni a nazerať do hrncov. Yolanda z neho bola nezvózna.

„Čo chcete?“

„Predsa obed.“ Yolanda ho s nevôľou obslúžila. Dúfala, že sa Valentino zastaví najesť sa. Znamenalo by to, že sa Carlos aspoň na chvíľu vyparí. Dala by za to čokoľvek. Valentino však neprišiel ani na večeru. Po zotmení mu prestrela stôl a išla do svojej izby. Nevedela, kde je Carlos, a ani ju to nezaujímalo. Hlavne, že na chvíľu odišiel. Sadla si pred zrkadlo a rozčesávala si svoje dlhé hnedé vlasy. 

Dvere jej izby sa tichučko otvorili. Carlos si dal mimoriadne záležať, aby to nezaregistrovala. Nehlučne vošiel a zavrel za sebou. Odrazu ho zbadala v zrkadle. Začínala sa ho čoraz viac báť, predovšetkým teraz večer. Uvedomovala si, o čo mu ide, keď ju navštívil v izbe.

„Odíďte, prosím,“ zdvorilo ho požiadala. „Valentino sa môže kedykoľvek vrátiť.“

„Neodídem.“ Kráčal smerom k nej. Vyľakane vyskočila zo stoličky.

„Nepribližujte sa ku mne! Budem sa brániť!“ Carlos sa rozosmial.

„Do toho, odvážna Yolanda!“ Spôsob, akým sa jej vysmieval, ju neuveriteľne rozčuľoval. Cítila, že ju stále za nič nemá. Najviac by ju potešilo, keby sa prepadol pod čiernu zem.

„Varujem vás, ak sa ma dotknete, neručím za seba!“ Carlos nedbal na jej vyhrážky. Pevne ju chytil a pobozkal. Yolanda sprvoti vzdorovala a pokúšala sa odstrčiť ho, no neskôr sa podvolila. Zvíťazila v nej roky potláčaná vášeň k tomuto mužovi. V skutočnosti naňho nikdy nezabudla. Zato Carlos by si ani za svet nepriznal, že ju neprestal mať rád. Pre neho to bola iba pomsta za to, že ho opustila. Ako žena ho vôbec nezaujímala.

„Mama? Mama, kde si?“ ozvalo sa z haly. Yolanda stŕpla. Valentino ho nesmie objaviť!

„Rýchlo sa skryte, Carlos!“

„Ale kam?“

„Pod posteľ.“ Predtým, než odišla, jej dal na pery rýchly bozk a ukryl sa. Yolanda sa bleskovo upravila a išla privítať syna.

„Dobrý večer, mama, kde si bola tak dlho?“

„Prepáč, synček, bola som v izbe a česala som sa,“ odpovedala. V podstate je to pravda, pomyslela si. Valentino predsa nemusí poznať všetky detaily...Zaviedla ho do kuchyne a dala mu večeru. Bola nervózna, stále mala pocit, že si Valentino niečo všimne. Našťastie, rozhovoril sa o svojich veciach a jej čudnému správaniu nevenoval pozornosť.

„Mami, musím ti povedať niečo dôležité,“ začal.

„A čo také?“

„Zajtra ráno odchádzam do Taxca, kvôli práci.“

„A...ako dlho tam budeš?“ opýtala sa so strachom. Pre ňu to znamenalo jednu vec: ostane sama v dome, vystavená napospas Carlosovi.

„Zatiaľ neviem, s cestou to budú dva, možno tri týždne.“ Nemohla tomu uveriť.

„Tak dlho?“ Tak dlho ostane s tým vrahom sama? Je to ako zlý sen.

„Ale mama, čo sa ti nezdá? Zbytočne si robíš starosti.“

„Keby si ty vedel čo mi robí starosti,“ pomyslela si. Navonok však nesmela nič prezradiť, a tak sa naňho iba usmiala:

„Nič, synček, starám sa lebo ťa mám veľmi rada.“ Valentino ju nežne pohladil po vlasoch. Yolanda sa bála. Veľmi sa bála, že kým sa vráti, Carlos dokoná svoju pomstu a Valentino ju už nenájde živú. O to bolestnejšia bola pre ňu rozlúčka. Valentino odchádzal skoro ráno.

„Opatruj sa, mama,“ pobozkal ju na líce, „a stráž mi Lorenzu.“

„Isteže,“ prikývla Yolanda. „Dávaj si pozor.“ Naposledy ho objala, potom nasadol do koča, kde naňho už netrpezlivo čakali. Tesne pred odchodom jej  zamával z okienka a o chvíľu sa už stratil v diaľke. Yolanda sa šla prejsť po záhrade. Pri srdci cítila bolesť. Síce sa chcela ovládať, nedokázala to a nešťastne sa rozplakala. Takúto ju našiel Carlos. Chvíľu ju z diaľky pozoroval. Tiež mu zovrelo srdce, keď ju videl nariekať. „Nie, nie,“ prehováral sám seba, „nesmiem k nej nič cítiť. Chcem sa jej predsa pomstiť.“ Ani myšlienka na odplatu však neupokojila búrku v jeho srdci. Rozhodol sa aspoň že ju nevystraší, ako mal v pláne, ale tichučko odišiel do domu. Netrvalo dlho a prišla aj Yolanda. Utrela si slzy, aby nič nezbadal. Nechcela mu ukázať svoje slabosti. Našla ho pôžitkársky uvelebeného na pohovke v hale.

„Prajem ti dobré ráno, milá Yolandita. Ani si nevieš predstaviť, aký som spokojný, že najbližšie týždne tu strávime spolu, ty a ja, úplne sami...“

„Je mi to úplne jasné,“ odsekla a rýchlo zmizla v kuchyni.

Vonku sa začalo stmievať. Yolanda bola veľmi nervózna. Nebadane vkĺzla do svojej spálne. Najskôr sa presvedčila, či sa tam neskrýva Carlos, potom vzala kľúč a zamkla. Utekala zavrieť okno a zatiahnuť závesy. Konečne si bola aspoň na chvíľu istá, že je sama. Opatrne si sňala kuchynskú zásteru. Skrývala pod ňou nôž, ktorý jej vtedy vypadol. Opäť si ho vzala – s ním sa cítila omnoho istejšie. Premýšľala,  kam ho ukryť. Nakoniec sa rozhodla pre najjednoduchšiu a zároveň praktickú skrýšu. Uložila ho pod vankúš a pokojne si ľahla. Mala pocit, že jej momentálne nič nehrozí. Premýšľala o ďalšom postupe. Čo urobí, ak na ňu Carlos zaútočí? V zásuvke nočného stolíka mala ďalšiu zbraň. Malá fľaštička s priezračnou tekutinou obsahovala toľko jedu, že by to bez problémov zabilo silného, dospelého muža, no pri pomyslení, že by s Carlosom skoncovala ju striaslo. Uvedomila si, že by toho nebola schopná. Zaprisahala sa, že ak ju nebude ohrozovať, nič proti nemu nepodnikne. Zatvorila oči a pokúsila sa zaspať. Už ju začali obchádzať driemoty, no odrazu ju vyrušilo klopkanie na dvere. Vystrašene sa posadila na posteli.

„Yolanda, otvor!“ kričal Carlos. Rozhodla sa, že sa bude radšej tváriť, že spí.

„Otvor, viem, že ma počuješ!“ Čo robiť? Ak mu otvorí, bude to zlé, a ak nie, zrejme ešte horšie. Carlosa prešla trpezlivosť a začal sa vyhrážať.

„Ak ma nepustíš, tak si ma neželaj! No tak, bude to?“ Vedela, že jeho vyhrážky nemôže brať na ľahkú váhu. Uistila sa, že nôž nevidno, vstala a odomkla dvere.

„Prepáčte, už som spala,“ stručne sa ospravedlnila.

„Aha,“ prikývol Carlos a bez opýtania vošiel do izby. Yolanda zúrila a zároveň sa veľmi bála. Nevdojak sa priblížila k miestu, kde ukryla svoju zbraň. Carlos našťastie nebol ozbrojený. Jeho úmysly boli v tejto chvíli úplne iné. Uprene sa na ňu zahľadel. Prešlo mnoho času odvtedy, čo boli naposledy spolu, no stále sa mu páčila. Zachovala si krásu a pôvab svojich najlepších rokov.  V Carlosovi sa náhle prebudila obrovská túžba. Vykročil smerom k nej. Yolanda pred ním cúvla, lenže nemala kam ujsť. Carlos jej odhrnul z tváre pramienok vlasov a pobozkal ju. Yolanda sa z celej sily bránila, Carlos ju však držal veľmi pevne. Chcela sa oslobodiť, a tak ho kopla na najcitlivejšie miesto. Carlos zakričal od bolesti, zatiaľ sa pokúsila ujsť, no v poslednej chvíli ju chytil za ruku a pritiahol k sebe.

„Pusťte ma!“ namietala. Carlos ale nedbal na jej protesty. Bol na ňu nahnevaný pre ten kopanec. Jeho túžba po pomste vzrástla na maximum. Sotil ju, až spadla na posteľ a jediným pohybom jej strhol župan. Ostala pred ním len v ľahkej košieľke. Dlhé vlasy okolo nej splývali ako závoj. Znovu si uvedomil jej krásu, no aj to, že práve on je príčinou sĺz v jej očiach. Pocítil výčitku. Ako mohol ublížiť tak krehkému a krásnemu stvoreniu? Rýchlo zahnal ľútosť. Chce sa predsa pomstiť, za poníženie, odmietnutie a život bez lásky. Pomsta nepozná zľutovanie, ani milosť.

„Budeš moja,“ vyriekol. Yolanda bola úplne zúfalá. Nechcela sa s ním zblížiť.

„Koledoval si si o to,“ pomyslela si. Rukou nenápadne nahmatala vankúš. Ani si nevšimol, kedy a ako, vytiahla odtiaľ nôž.

„Nechaj ma, inak za seba neručím,“ šepla. Carlosovi s ostrou zbraňou pri hrdle nebolo všetko jedno. Radšej ustúpil.

„A teraz odíď z mojej izby,“ žiadala ho. Videl, že ruka, v ktorej držala nôž, sa jej triasla. Nebola schopná zaútočiť. Carlos pevne zovrel jej dlaň vo svojej a vzal jej ho. Napadlo ju, že sa ju pokúsi zabiť. Carlos ho však odhodil na zem, opäť ju položil na posteľ a vášnivo ju bozkával. Jej dlane zvieral vo svojich, aby mu náhodou nepripravila ďalšie prekvapenie. Už mu nič nebránilo uskutočniť jeho zámer. S triumfálnym pocitom víťazstva si ju vzal. Viac sa nezaujímal o to, že je nešťastná a že jej tým ubližuje. Je to iba začiatok jeho odplaty. Po tom, čo uspokojil svoju vášeň, ju nechal samu a odišiel. Opustená ležala na posteli a plakala. Carlos ju ponížil najhorším spôsobom a ona ho za to nenávidela. Rozhodla sa, že sa mu pomstí. Nikdy ju neporazí. Cítila takú zlosť a nenávisť, ako ešte nikdy. Aj Carlos, síce si to ani za svet nechcel priznať, bol nešťastný.

„Bože, čo som to urobil?“ Bolela ho spomienka na jej smutné oči. Teraz si omnoho intenzívnejšie uvedomoval, že v kútiku duše jej vlastne nechce ublížiť. Myslel aj na to, že je matkou jeho jediného syna, schopného a inteligentného muža, ktorý má tie najlepšie predpoklady niečo v živote dosiahnuť.

„Môj dedič,“ s dojatím si pomyslel Carlos. Bol naňho veľmi hrdý. „Keď sa vráti, zrejme ma vyženie,“ premýšľal. Valentino doteraz poznal iného otca a Carlosa, ktorého prenasledujú pre tri vraždy, určite neprijme. Všetko mohlo byť ináč, keby sa mu Yolanda priznala a keby sa vzali...opäť sa na ňu nahneval. Niekedy ju ľutoval, inokedy neznášal. Priťahovala a odrádzala ho zároveň. Na jednej strane láska, ktorú zničili dobové predsudky a konzervatívna spoločnosť, na druhej nenávisť, ktorú vyvolalo jej sebectvo. Nevedel nájsť východisko z labyrintu protichodných pocitov. Zato Yolanda v tomto momente nemala ani pomyslenia na ich bývalú lásku. Lomcovala ňou zlosť. Naplánovala si, ako ho zničí.

„Tentoraz nezlyhám,“ povedala si. „Carlos Rey si kruto odpyká svoje činy. Nech sa deje, čo sa deje, vykonám spravodlivosť, nech môžu tie tri ženy nájsť večný pokoj a ja zase pokoj duše, ktorý mi ten podliak vzal.“ Carlos netušil, že sa nad ním pomaly začínajú sťahovať mraky. Bol nekľudný, takmer celú noc nespal. Sem-tam vyšiel na chodbu, prešiel nakoniec a kráčal späť. Stále počul Yolandin plač. Naozaj oľutoval, čo spôsobil. Utíchla až nad ránom, keď ju premohla únava a zaspala nepokojným spánkom. Tichučko, aby ju nezobudil, nazrel do jej izby. Keď spala, vyzerala jemne a nevinne ako anjelik. Carlos zo záhrady odtrhol kvet z ruže a položil ho k nej. Potom sa vyparil, chápal, že je tým posledným človekom, ktorého chce vidieť. Chodil hore-dolu po záhrade a premýšľal. Áno, pomstil sa jej, ibaže to zmiatlo jeho srdce. Cítil, že sa mu nepodarí zničiť ju a že to už vlastne ani nechce. Naďalej sa však snažil pamätať na svoje predsavzatie.

„Yolanda, nepodarí sa ti ovládnuť moje city. Nemilujem ťa a nikdy nebudem, nesmiem,“ nahováral si.

Yolanda sa prebudila tesne pred obedom. Po preplakanej noci ju bolela hlava, nechcelo sa jej ani pohnúť. Lenivo sa obrátila. Vtedy vedľa seba zbadala ružu, ktorú jej priniesol Carlos. Nakoľko bolo horúco a kvetina nemala vodu, zvädla. Yolanda ju zdesene vzala do ruky.

„Nie, to nie je možné. Pri každej z mŕtvych našli zvädnuté červené ruže, presne také ako táto. Znamená...znamená to, že som na rade?“ Pochopila to ako jasnú správu. Chce ju zabiť a predtým ešte poriadne vystrašiť. Nemohla strácať čas, musela konať. Obliekla sa a bežala do kuchyne. Cestou sa uistila, že Carlos je preč. Dala sa do varenia, určite sa každú chvíľu vráti. O pol hodiny mala obed hotový. Vzala dva taniere a do oboch naložila polievku. Jeden z nich mal odlomený maličký kúsok z okraja. Odsunula ho nabok, poobzerala sa okolo seba a keď videla, že je sama, vytiahla z vrecka miniatúrnu fľaštičku. Priezračnú tekutinu naliala do nepoškodeného taniera. Spokojne ich položila na stôl a čakala. O maličkú chvíľku dorazil Carlos. Sprvoti sa obával jej reakcie, keď sa stretnú. Nedokázal sa jej pozrieť do očí.

„Dobrý deň, Yolanda,“ prihovoril sa, aby prerušil ticho, čo nastalo po jeho príchode. 

„Dobrý deň, Carlos,“ odpovedala so sklonenou hlavou. Tiež sa naňho nemohla dívať, preto že sa ho práve chystala zabiť. Srdce jej šialene bilo a ovládla ju nervozita.

„Ja...uvarila som obed, sadnite si,“ ponúkla ho a sama sa rýchlo usadila za stôl. Carlos z nej mal čudný pocit. Stále sa obzerala, bola nepokojná, niečo mu na nej nesedelo. Už by bol začal jesť, keď si odrazu všimol, že má iný tanier. V hlave mu skrsla myšlienka.

„Yolanda, prosím ťa, mohla by si mi doniesť soľ?“ Prikývla a zmizla v kuchyni. Carlos bleskovo vymenil taniere a začal jesť. Yolanda sa vrátila s neurčitým výrazom tváre. Skúmala ho pohľadom. Vtedy si všimla na jeho tanieri odlomený kúsok okraja...a ten jej bol úplne nepoškodený! Carlos niečo tuší, kvôli tomu vymenil taniere.

„Čo teraz?“ premýšľala Yolanda.

„No tak, jedz,“ nabádal ju Carlos.

„Prešla ma chuť, vlastne ani nie som hladná,“ odvetila a chcela odísť.

„Nie, moja, ostaň tu. Prečo nechceš jesť? Niečo sa ti nezdá?“ Jeho podozrenie sa potvrdilo.

„Nie, nie, všetko je v poriadku,“ odpovedala, lenže z jej správania bolo zrejmé, že klame. Uhýbala pohľadom a túžila zmiznúť.

„Tak keď vravíš, že sa nič zvláštne nedeje, tak si daj aspoň trošičku polievky. Nemôžeš hladovať,“ prikázal jej, pričom vzal do ruky jej lyžicu a snažil sa ju donútiť.

„Dajte mi pokoj!“ vykríkla a vstala tak prudko, že mu lyžica spadla na zem. Utiecť sa jej však nepodarilo, zadržal ju vo svojom objatí.

„Je mi jasné, o čo tu ide,“ skonštatoval a rukami začal prechádzať po jej tele. Yolanda sa zhnusene uhýbala. Carlos konečne našiel, čo hľadal. Siahol jej do vrecka a vybral odtiaľ prázdnu fľaštičku.

„Chcela si ma otráviť, no všimla si si, že som vymenil taniere. Očakával som, že ma budeš nenávidieť pre to, čo sa medzi nami stalo, no ani vo sne by ma nenapadlo, že až tak klesneš. Yolanda, to, čo si chcela urobiť, je vražda, uvedomuješ si to?“ Zhlboka sa nadýchla a s odvahou prehovorila:

„Vy sa predsa chystáte urobiť so mnou to isté. Zabili ste už tri ženy. Mňa ste znásilnili. Myslíte si, že si zaslúžite niečo iné?“

„Yolanda, prosím, vypočuj ma. Ja predsa nie som vrah. Odkiaľ si vzala, že ťa chcem zabiť?“

„Veď je to jasné od začiatku! A tá zvädnutá ruža, ktorú ste mi dali, hovorí za všetko!“ V prvom momente si nevedel spomenúť, na čo naráža, potom mu svitlo. Nikdy by si nepomyslel, že si to môže takto vysvetliť! Začínalo sa to čím ďalej tým viac komplikovať. Yolanda verila iba svojmu presvedčeniu a nedala si povedať. Márne sa snažil, nevypočula ho.

„Povedz mi, čo mám urobiť, aby si mi verila, že nie som zločinec?“ skúšal to.

„Môj názor nezmeníte. Pre mňa ste a aj ostanete vrahom a násilníkom. Jediné, čo môžete urobiť, aby ste dokázali, že máte aspoň kúsoček citu, je odísť odtiaľto a nikdy viac sa nevrátiť.“ Čakal čokoľvek, ale toto nie. Nevedel, čo má odpovedať. Yolandin dom je jeho útočiskom, jedinou záchranou. Iste, vedel, že to nemôže trvať večne, ale nechcel si ani predstavovať, čo by sa stalo, keby odtiaľ odišiel.

„Nevyháňaj ma, prosím,“ pošepol. Všimla si, ako zosmutnel. Je logické, že má strach, ju však jeho správanie trochu prekvapilo. Neočakávala, že ho to až tak vezme.

„Kto je v skutočnosti Carlos Rey?“ pýtala sa sama seba. „Bezcharakterný zločinec, alebo citlivý človek?“

„Yolanda, žiadam ťa iba o jedinú šancu, aby som ti mohol dokázať, že to myslím úprimne.“

„Bože, pomôž mi, čo mám urobiť?“ premýšľala. Carlos bral jej mlčanie ako súhlas.

Večer zamyslene sedel pri okne a pozoroval mesiac v tvare písmena C. Bolo také ťažké bojovať proti túžbe, ktorá v ňom horela! Ale nesmie, dnes sa k nej nesmie ani priblížiť. V opačnom prípade by prišiel o poslednú šancu na prežitie. Snažil sa premýšľať. Je to, čo cíti, láska? Pri tej myšlienke sa zháčil.

„Nie, to je nemožné,“ vravel si, „je to vášeň, viac nenávisť a pomstychtivosť, nie láska. Nedokázal by som ju znovu milovať.“

„Ako som ťa mohla mať kedysi rada, Carlos,“ uvažovala Yolanda. Zavretá v izbe tiež pozorovala cez okno nočný pokoj, presný opak bolesti v jej duši. Túžila zabudnúť, ibaže všetko okolo jej ho pripomínalo. V mysli nechtiac opäť prežívala predošlú noc. Stále cítila jeho bozky a dotyky, jeho blízkosť, síce nebol pri nej. Mala pocit, že ak tam ostane čo i len o sekundu dlhšie, udusí sa. Prehodila si šál cez plecia a vybehla do záhrady. Vo vzduchu sa vznášala omamná vôňa kvitnúcej mučenky. Bolo pomerne chladno. Prechádzky po krásnom sade ju vždy upokojovali a cítila sa spokojná. Aj teraz sa jej trošku uľavilo. Vykročila smerom ku kríku s najkrajšími ružami a ovoňala nežný kvietok. Pri odchode však narazila. Aj Carlos totiž uprednostnil pobyt na čerstvom vzduchu. Zľakla sa, a keď si všimla, že je to on, bez slova sa otočila a odišla. Najskôr ju chcel zadržať, napokon ju však radšej nechal ísť.

Nasledujúce dni ostala radšej zavretá doma, nemala ani najmenšiu chuť vychádzať von a stretávať ľudí. Samozrejme, ako v každom malom mestečku, obyvatelia Santa Any si rýchlo všimli, že sa niečo deje, hlavne keď išlo o niekoho so vznešeným pôvodom. Kolovali najrôznejšie dohady, prečo nevychádza z domu. Možno je chorá, vraveli jedni, druhí zase tvrdili, že je deprimovaná zo synovho odchodu...Najviac to zaujímalo Augustina. Ocitol sa v zúfalej situácii. Nielenže nemal kde bývať, ale ani čo jesť. Prežiť deň bolo preňho hotovým utrpením. Práve preto neustále rozmýšľal, ako by sa mohol nasťahovať naspäť k sestre. Rozhodol sa, že ju navštívi. Veril, že ochorela a potrebuje niekoho, kto sa o ňu bude starať. Na jeho prekvapenie si na nej nevšimol vôbec nič zvláštne, keď mu otvorila. Akonáhle ho zbadala, chcela zavrieť, no mal dosť sily aby odtlačil dvere a vnikol dnu.

„Čo tu zase chceš? Už minule som ti povedala, aby si sa sem nikdy viac nevrátil!“

„Yolanda, prosím ťa, pomôž mi,“ prosil, pričom si dokonca kľakol na kolená, „nemám strechu nad hlavou, ani jedlo, nemám z čoho žiť.“

„Nie, Augustin. Svoju šancu si dávno premárnil. Po tom, čo som s tebou zažila, ťa už nechcem viac vidieť. Odíď a nevracaj sa.“ Augustin namrzene vstal. Úplne zbytočne sa ponížil. Ale takto to nenechá. Ak to nepôjde po dobrom, pôjde to po zlom. Koniec koncov, k sestre ho vždy viazala iba vypočítavosť a nie city...

„Nie, Yolanda. Ostanem tu,“ odmlčal sa, „aj keby som ťa mal zabiť.“ Výraz jeho očí hovoril za všetko. Pochopila, že nehovorí do vetra a že svoje vyhrážky bez zaváhania splní. Lenže ustúpiť nemienila. Pohľadom hľadala niečo, čo by mohla použiť na svoju obranu. Augustin si to všimol. Yolanda myslela, že tiež hľadá nejaký nebezpečný predmet, avšak Augustin mal vlastnú zbraň. Z vrecka vytiahol skladací nožík.

„Tak čo, dovolíš mi nasťahovať sa sem?“ Yolanda od strachu naprázdno prehltla.

„Nie,“ povedala nakoniec. „Nikdy viac.“

„Ako chceš. Sama si si zvolila svoj osud.“ Skôr než stihol zaútočiť, chytila veľkú stolnú lampu a hrozila mu, že ho udrie. Augustin si z nej nič nerobil. Začali o ňu bojovať, až sa s rachotom rozbila na zemi. Yolanda nemala inú možnosť než utekať, Augustin s nožom ju prenasledoval. Cestou mu zhodila pod nohy niekoľko stoličiek, on ich však obratne preskočil.

„Pomoc!“ kričala.

„Nikto ti nepomôže, sme tu len ty a ja!“ vysmieval sa jej. Našťastie, Carlos začul jej volanie. Zľakol sa a utekal ju hľadať. Augustin ju pomaly, ale iste zahnal do slepej uličky. Zrazu pred ním nemala kam ujsť. Ona bola v rohu kuchyne, on sa k nej približoval, až ju nakoniec chytil za vlasy a pritiahol k sebe.

„Drahá Yolanda, ani nevieš, ako ma to mrzí...“

„Pusť ju, ty špinavec!“ vykríkol Carlos, keď ich zbadal. Augustin sa prekvapene obzrel. Carlos ho bez rozmýšľania zdrapil a vrazil mu, až spadol na zem.

„Si v poriadku?“ opýtal sa Yolandy.

„Áno,“ prikývla. Augustin sa pomaly zdvíhal zo zeme.

„Zmizni odtiaľto! No tak, bude to?“

„Nie, Carlos, nemáte žiadne právo vyhadzovať ma z domu mojej vlastnej sestry!“

„Že nemám?“ zasmial sa Carlos a stručne-ručne ho vyhodil na ulicu. Augustin nadávajúc vstal a pobral sa, kade ľahšie. Carlos za sebou zavrel a ponáhľal sa za Yolandou.

„Naozaj ti neublížil?“

„Nie, nič mi nie je,“ odvetila.

„Teraz, keď ma tu videl tvoj brat, určite to všetkým povie, aby sa mi pomstil. Nemôžem tu ďalej ostať.“

„To je pravda,“ súhlasila Yolanda, „poznám ho, je veľmi pomstychtivý a bude sa snažiť ublížiť vám.“

„Viem. Práve preto musím odísť. Predtým by som sa ti chcel poďakovať za to, že si mi pomohla v najhoršom, a dúfam, že mi raz dokážeš odpustiť. Zbohom, Yolanda.“

„Zbohom, don Carlos,“ ticho sa rozlúčila. Carlos premáhal túžbu pobozkať, alebo aspoň objať ju na rozlúčku. Ktovie, či sa ešte niekedy stretnú? Vlastne nemá čo stratiť. Podišiel k nej a dal jej na pery bozk. Na jeho prekvapenie sa nebránila. Zrejme pochopila, že ich rozlúčka  je definitívna, preto mu ho opätovala. Potom bez ďalších zbytočných slov odišiel. Yolanda, hľadiac za ním, odrazu opäť pocítila tú istú bolesť pri srdci, ako keď odchádzal Valentino, lenže teraz bola omnoho intenzívnejšia.

„Čo sa to deje?“ zľakla sa. „Prečo ma Carlosov odchod tak bolí?“ Chytila sa za srdce a pomaly si sadla. Bol to jeho bozk, čo jej spôsobil srdečnú slabosť?

„V žiadnom prípade,“ presviedčala sama seba, „máme to v rodine.“ Odmietala priznať, že Carlos poriadne zmiatol jej srdce...

Julian Avila sedel v Carlosovej bývalej pracovni a venoval sa účtovníctvu. Odkedy Carlosa zatkli, spravoval celý jeho majetok a o všetko sa príkladne staral. Stal sa z neho veľmi mocný a bohatý muž. Jeho schopnosti sa rovnali Carlosovým, keďže veľa rokov úzko spolupracovali. Z práce ho vyrušilo klopkanie na okno. Znepokojene sa otočil, no nikoho nevidel. O chvíľu sa to zopakovalo. Vstal a podišiel k oknu. Dole v záhrade uvidel Carlosa.

„Kde sa tu berieš?“ prekvapene sa pýtal, keď mu otvoril a pustil ho dnu.

„To je dlhý príbeh,“ odpovedal. „Julian, mám problém, musíš mi pomôcť.“ Z jeho výrazu tváre sa zdalo, že nie je veľmi nadšený Carlosovou návštevou, alebo je to iba prekvapenie? Carlos neprestával myslieť na to, čo mu naznačila Yolanda. Čo ak to bol naozaj Julian, kto zabil tie tri ženy? Ale prečo by ho potom vyslobodil cestou do Taxca? Nedokázal nájsť riešenie. Julian akoby vytušil jeho podozrenia.

„Urobím, čo budeš chcieť, som predsa tvoj priateľ,“ prihováral sa mu. Carlos si vypýtal peniaze. Chcel nimi podplatiť Augustina, aby ho neprezradil. Nepochyboval o tom, že to zaberie. Julian mu podal tučný zväzok bankoviek.

„Bude to stačiť?“

„Áno, ďakujem.“

„Ešte stále ťa hľadajú.“

„Viem. Odkedy zomrela Miranda, myslia, že s tým mám niečo spoločné.“ Julian sa na chvíľu odmlčal, potom zo seba konečne dostal, čo tak dlho zadržiaval.

„Carlos, sám si si to pokazil. Mohol si byť slobodný, keby si nebol posadnutý pomstou a nechal Mirandu na pokoji.“ Carlos sa nestačil čudovať.

„Čo to hovoríš? Ty veríš, že ju mám na svedomí?“

„Kto iný by mal záujem zabiť ju, a tiež Joaquinu?“ Takmer neveril vlastným ušiam. Jeho najlepší priateľ, ktorému roky bezvýhradne veril, ho obviňuje z vraždy!

„Nie,“ namietol, „v tú noc, keď zomrela Joaquina, si bol predsa so mnou. Ako môžeš tvrdiť, že som ju zabil?“

„Dobre to vieš. Stratil si sa mi v lese a trvalo niekoľko minút, kým sme sa opäť stretli. Pokojne si ju zatiaľ mohol zavraždiť.“

„Ty tiež,“ vyriekol Carlos. Juliana sa to hlboko dotklo.

„Ja? Ako je možné, že ma obviňuješ? A...prečo by som to asi robil?“

„To vieš ty. Chcel si sa zmocniť môjho majetku, že? Gratulujem, krásne sa ti to podarilo.“ Dokonca mu zatlieskal. Julian sa cítil hlboko urazený.

„Prestaň ma urážať a odíď.“

„Vyháňaš ma z vlastného domu?“

„Už ti nepatrí.“ Carlos si pomyslel, že človek svoju naozajstnú povahu prejaví často až po dlhom čase, a pokorený odišiel. V živote zažil veľa sklamania, Julian mu však pripravil to najväčšie.

„Yolanda mala zrejme pravdu,“ pomyslel si. „Julian nie je taký dobrý človek, ako by sa mohlo zdať.“ Pri spomienke na Yolandu mu zovrelo srdce. Aj ona kedysi zradila jeho dôveru, a síce po nej túžil každým dňom viac a viac, odpustiť jej nedokázal.

„Nikdy to neurobím. Neprepáčim ani jej, ani Julianovi. Už nemám čo stratiť. Som nevinný, lenže pred očami ľudí a zákona som trojnásobný vrah odsúdený na smrť. Prišiel som o svoje postavenie, celý majetok a o všetko, čomu som veril. Môj život viac nemá zmysel, avšak predtým, než sa odoberiem na druhý svet, pomstím sa všetkým, čo mi ublížili, aby pocítili na vlastnej koži aké je to byť zničený. Odteraz budem žiť iba pre odplatu,“ rozhodol sa. Jeho slová boli plné bolesti a zúfalstva, ktoré cíti nespravodlivo odsúdený. Dušu mu zastrela hlboká beznádej. Akoby sa tunel, v ktorom blúdi, ťahal až do nekonečna a nemal na konci ani maličké svetielko nádeje...

Zotmelo sa, Carlos sa vydal hľadať nejaké miesto na prenocovanie. Bol veľmi vyčerpaný, no viac duševne než fyzicky. Unavene sa oprel o strom. Odrazu sa mu zazdalo, že počuje niekoho prichádzať. Kto by to mohol byť, v lese uprostred noci? Kroky sa stále približovali. Carlos nenápadne vykukol spoza stromu, aby videl, čo sa deje. Blížilo sa k nemu niekoľko mužov. V tme vyzerali hrozivo.

„Pozrite, tam je!“ vykríkol jeden z nich. Vzápätí sa rozpútalo hotové peklo. Carlos nepotreboval veľa času na to, aby si uvedomil, že naháňajú jeho. Niet pochýb, že ho niekto udal. Podlý Augustin, alebo samotný Julian? Teraz však nebola tá správna chvíľa na uvažovanie, musel čo najrýchlejšie utiecť. Rozbehol sa pomedzi stromy, dúfajúc, že nezačnú strieľať. Vojaci šli každý iným smerom, chceli ho obkľúčiť a odrezať mu akúkoľvek možnú cestu. Carlos utekal smerom k rieke. Jeden z vojakov po ňom vystrelil. V ľaku si ľahol na zem, avšak musel ďalej unikať. Dole pri rieke, v členitých brehoch a všakovakom kroví má omnoho väčšiu šancu uniknúť. Skryl sa do kríka tesne pri vode a čakal. Netrvalo dlho a situácia sa trošku upokojila. Vojak, čo ho prenasledoval, zrejme išiel pre ostatných, aby mu pomohli s hľadaním. Carlos zatiaľ vyšiel a unikal preč. Za sebou neustále počul ich hlasy. Pomaly mu začínali dochádzať sily. Na konci narazil na múr. Čo teraz? Poobzeral sa okolo seba. Jediné, čo ho napadlo, bolo preliezť lianou obrastenú murovanú stenu. Obratne sa vyšvihol hore na múr a na druhej strane zoskočil dolu. Naskytol sa mu úžasný pohľad. Ocitol sa v priam rajskej záhrade plnej ušľachtilých ruží a vzácnych, cudzokrajných kvetov. Koľká nádhera! No nemohol sa zastaviť. Niečo mu vravelo, že tu nájde svoj úkryt. Spoza ozdobných stromov sa začali vynárať obrysy honosnej vily. Carlos ostal stáť a neveriacky hľadel pred seba. To nie je možné! Veď toto je dom, v ktorom býva Yolanda! Jediná možnosť, ako sa zachrániť, bola opäť ju požiadať o pomoc. Do domu vošiel cez pootvorené okno na prízemí. Dôkladne ho zavrel a začal ju hľadať. Nechcel ju príliš vystrašiť, lenže nemohol si dovoliť ani zavolať na ňu. Potichu odchýlil dvere jej izby. Spala ako anjelik. Pocítil ľútosť, že ju vyrušuje, pri nej však vždy všetky výčitky zahnal. Ona mu predsa tiež ublížila.

„Yolanda!“ oslovil ju. „Yolanda, zobuď sa!“

„Čo sa deje?“ v polospánku prehovorila a snažila sa spamätať. V tme nevidela nič, iba nejaký tieň. Posadila sa na posteli a zadívala sa naň. Jeho obrysy boli stále jasnejšie, až ho nakoniec spoznala.

„Carlos, čo tu robíte?“ zľakla sa. Bola očividne vystrašená.

„Pokoj, neboj sa. Yolanda, musíš mi pomôcť, je to otázka života alebo smrti. Naháňajú ma vojaci.“

„A myslíte, že tu vás nenájdu? Keďže ste sa ukrývali tu, pôjdu najskôr sem.“

„O tom pochybujem. Ten, kto ma udal im o tom určite povedať nechcel, alebo to nevedel.“ Myslel pri tom na Augustina, no napadlo mu, že to mohol byť aj Julian. Teraz by ho už nič neprekvapilo. Yolande sa však jeho nápad ani trošku nepozdával.

„A čo sa stane, keď poviem nie?“ rozhodla sa postaviť na odpor. Carlos to od nej vôbec nečakal.

„Potom budeš zodpovedná za moju smrť,“ šepol. „Alebo si to praješ?“ Yolanda odvrátila zrak. Sama nepoznala odpoveď. Ešte nikto ju tak neponížil ako on, no napriek tomu cítila niečo zvláštne.

„Yolanda, prosím ťa!“ Jeho strach nakoniec obmäkčil jej srdce.

„Tak dobre, Carlos. Ale varujem vás, ak sa o niečo pokúsite, zabijem vás vlastnými rukami!“

„V poriadku. Sľubujem, že ti už viac neublížim.“

„A nikto si nesmie všimnúť, že ste tu. Budete musieť ostať v niektorej izbe a nevychádzať, dom môže niekto sledovať.“ Carlos prikývol.

„Ďakujem, Yolanda. Som ti vďačný za to, že veríš v moju nevinu.“

„To som nepovedala.“ Jej nedôvera ho nepríjemne prekvapila. Cítil sa neisto – keď mu neverí, nevie, čo od nej môže čakať. Odrazu začuli nejaké zvuky, o chvíľu zreteľne rozoznali mužské hlasy.

„Už sú tu, schovajte sa.“

„Kam?“

„Sem,“ odomkla svoju truhlicu na šaty. Bola dosť veľká a ako úkryt aj bezpečná. Carlos ju s dôverou poslúchol. Yolanda ju zamkla a išla otvoriť vojakom búchajúcim na dvere. Carlos si trpko uvedomil, že jeho život teraz závisí iba od jej milosti.

„Dobrý večer, prajete si?“ zívajúc otvorila. Tvárila sa veľmi unavene, akoby ju zobudili.

„Seňora, prepáčte, že vás vyrušujeme, lenže prenasledujeme nebezpečného zločinca a musíme prehľadať váš dom a záhradu. Môže sa skrývať kdekoľvek a ublížiť vám.“

„Čože? To je príšerné!“ predstierala zdesenie. „Samozrejme, pokojne prehľadajte záhradu, ibaže do domu sa nemal ako dostať. Je tu iba jeden vchod a ten je dobre zabezpečený.“ Veliteľ sa zatváril pochybovačne.

„Seňora, je to len pre vaše dobro, verte mi.“

„Dobre,“ privolila, „len vás prosím, aby ste boli opatrní a nič nepoškodili.“ Nato veliteľ vyzval svojich mužov, aby sa rozdelili a všetko dôkladne prehľadali. Yolande nebolo po vôli, že sa jej po dome potulujú cudzí ľudia. Stále ich nervózne prenasledovala. Prešli všetky miestnosti v dome, nakoniec chceli vojsť aj do jej spálne.

„Prosím? Do mojej spálne? Nie, s tým nesúhlasím!“ protestovala. „Nemáte žiadne právo...“ No nikto si ju nevšímal a pokojne vošli, obzerajúc sa okolo seba. Jeden z nich nazrel pod posteľ, ďalší za závesy. Nič podozrivé.

„A čo je toto?“ opýtal sa vojak, ukazujúc na jej truhlicu. Pokúsil sa ju otvoriť, bola zamknutá.

„Tam mám šaty. Hádam si nemyslíte...“

„My si nemyslíme, my preverujeme, seňora. A ak niekoho náhodou kryjete, odhalíme vás, o tom nepochybujte.“

„Ako sa opovažujete? Prídete sem uprostred noci, pokojne mi prehľadávate celý dom a ešte ma budete aj urážať? Tak to teda nie! Hneď zajtra na vás podám sťažnosť, a teraz sa practe z môjho domu!“ Kričala a rozčúlene gestikulovala. Mala pravdu. Veliteľ so svojou jednotkou bez slova odišli. Yolanda dôkladne zamkla vchodové dvere, zatiahla závesy a bežala za Carlosom.

„Ste v poriadku?“ starala sa.

„Áno.“

„Takmer vás odhalili. Musíte byť veľmi opatrný.“

„Viem a ešte raz ti ďakujem za pomoc.“

„To nestojí za reč,“ odvetila a gestom ruky naznačila, aby opustil jej spálňu.

Popoludní vyšla von pod zámienkou, že treba nakúpiť. V skutočnosti však chcela zistiť, či ju nesledujú. Jej obavy boli opodstatnené.

„Carlos, Carlos otvorte!“ búchala mu na dvere. Pomaly sa stmievalo. Bol zamyslený, snažil sa prísť na nejaký spôsob, ako nepozorovane vyjsť z domu.

„Čo sa deje?“ spýtal sa, nahnevaný, že ho vyrušila.

„Carlos, sledujú mňa aj dom. Išla som iba na trh, jeden vojak ma nasledoval a druhý ostal stáť pred dverami.“ Carlos okamžite pochopil vážnosť situácie. Znamená to, že sa nedostane von z domu, ale nesmie sa ani voľne pohybovať, aby si nevšimli jeho prítomnosť. Musí tu ostať zavretý.

„Ako vo väzení,“ skonštatoval.

„Lenže tu vás neodsúdia na smrť ako v ozajstnom väzení.“ Carlos sa šibalsky usmial a odvetil:

„Yolanda, pri tebe človek nikdy nevie. Vôbec by ma neprekvapilo, keby som na večeru dostal jed na potkany.“

„Čo si to o mne myslíte?“ urazila sa. „Vtedy som vám dala iba to, čo ste si zaslúžili!“

„Máš pravdu. To, čo som urobil je neospravedlniteľné a síce mi neveríš, je mi to veľmi ľúto.“

„Sama neviem, čomu mám veriť,“ priznala. „Neviem, či ste zodpovedný za tie vraždy, alebo či ste iba obeťou. Záleží iba na vás, či ma presvedčíte o svojej vine či nevine.“

„Yolanda, viem, že svojimi slovami nezmažem môj odporný skutok, no aj tak ťa prosím o odpustenie.“ Myslel to úprimne. Chcel, aby mu verila, aby sa ho nebála, aby k nemu neprechovávala nenávisť a odpor.

„Nie, Carlos. Je neskoro. Ospravedlnením nezmažete moju bolesť, ani to obrovské poníženie.“ Povedala to s takým smútkom v očiach, že to ranilo aj jeho.

„Nie, Carlos, nie si tu, aby ti jej bolo ľúto, ale aby si sa pomstil,“ nahováral si, avšak táto myšlienka sa mu odrazu priečila. Yolanda bola zúfalá. Prečo sa musel vrátiť, prečo jej stále pripomína, čo sa stalo? Keby ho už nestretla, pomaly by zabudla, ibaže takto sa jej to nikdy nepodarí. Proti jej vôli sa jej v mysli opäť začali vynárať spomienky.

„Prečo som ho nedokázala zabiť?“ napadlo ju. Srdce jej začalo bláznivo biť, ako vždy keď si naňho spomenula. Carlos si všimol, že sa niečo deje.

„Čo je ti? Necítiš sa dobre?“ strachoval sa. Yolanda bez slova vybehla z izby. Nerozumela búrke pocitov vo svojom srdci.

„Nenávidím ho,“ premýšľala. „Lenže ako je teda možné, že nie som schopná skoncovať s ním? Čo ak to nie je nenávisť?“ zľakla sa. Táto myšlienka jej pripadala absurdná.

„O čom premýšľaš?“ prerušil jej úvahy.

„Prečo nezaklopete, skôr než vojdete?“ hnevala sa. „Toto je môj dom a vy nemáte žiadne právo správať sa, akoby vám tu všetko patrilo!“

„Prepáč,“ ospravedlnil sa, „zdalo sa mi, že ti niečo je a chcel som sa uistiť, že si v poriadku.“

Neuverila mu z toho ani jediné slovko. Nie je predsa možné, aby sa takto staral o niekoho, koho neznáša, a vôbec nepochybovala o tom, že ju nenávidí z celého srdca.

„Máte pravdu, necítim sa dobre,“ odvetila. Jeho ustaraný výraz ju privádzal do zúrivosti. „Je mi z vás zle,“ dodala. Carlos sa zatváril pobavene. Ako vždy, keď niečo povedala, nebral to vážne. Najradšej by mu jednu vrazila a vyhnala ho. Hlavne teraz, keď sa v rámci svojej zábavy rozhodol provokovať ju.

„Ale, čo nepovieš, drahá Yolanda?“ afektovane napodobnil výsmešný tón jej brata. „Keď som ťa naposledy pobozkal, vôbec to nevyzeralo tak, akoby som sa ti hnusil. Práve naopak. Páčilo sa ti to, viem to. A nesnaž sa to poprieť.“

„Myslela som, že sa už nikdy nestretneme, a bola som vám vďačná, pretože ste mi zachránili život. Za iných okolností by som vám ho nikdy neopätovala.“ Snažila sa zatajiť mu, že cítila vášeň, silnú a spaľujúcu ako oheň. Carlos však veľmi ľahko vycítil, aké pocity v nej vyvoláva, takže vedel, že ho zase klame.

„Ach, Yolanda,“ vzdychol si, „ty sa naozaj nikdy nezmeníš. Ešte stále nemáš dosť odvahy na to, aby si si priznala, čo ku mne vlastne cítiš. Nezapieraj,“ zahriakol ju, keď ho chcela prerušiť. „Viem, že to tak je. Veľmi zle zakrývaš svoje skutočné city. Tváriš sa chladne, no akonáhle sa k tebe priblížim, si ako vymenená. A ja, na rozdiel od teba, dokážem rozoznať lásku od nenávisti.“ Tieto slová ju zasiahli priamo do srdca, presne ako to mal v úmysle. Carlos posmelený jej rozpakmi pokračoval.

„No tak, Yolanda, čo ku mne cítiš? Buď aspoň raz úprimná!“

„Nenávidím vás,“ šepla.

„V tom prípade náš rozhovor nemá žiadny zmysel. Ak ma naozaj tak neznášaš, ako tvrdíš, skonči s tým. Pred domom stojí vojak, choď mu porozprávať, ako som sa ti vlámal do domu, ako som sa ťa pokúsil zabiť a neviem čo ešte. Zatknú ma a ty budeš mať konečne pokoj. Ak neklameš, nebude to pre teba problém. Tak bež, Yolanda, a skoncuj s mužom, ktorého nenávidíš!“

„Ako chcete, sám ste si zvolil svoj osud!“ skríkla a vybehla z izby. Carlos veril, že ju zlomí, že ho neudá. Jej reakcia preňho bola veľkým prekvapením. Yolanda bola skutočne odhodlaná urobiť to. Zaslepila ju nenávisť, alebo skôr strach pred vlastnými citmi. Verila, že jeho smrť upokojí jej utrápenú dušu. No pri myšlienke na smrť sa zarazila, akoby ju niekto oblial studenou vodou. Skutočne chce, aby zomrel? Unavene sa oprela o stenu.

„Bože, čo som to chcela urobiť?“ plakala. „Veď som ho takmer poslala rovno do rúk kata! Ale...nie, nechcem aby zomrel!“ vydýchla. Nevšimla si, kedy k nej prišiel, odrazu však stál pri nej.

„Neplač,“ povedal a s nehou ju pohladil po vlasoch. Videl, že neuhla pred jeho dotykom, a tak ju objal a nechal ju, aby sa mu vyplakala na ramene. Toto priznanie bolo pre ňu nesmierne ťažké a v kútiku duše ho ešte úplne neprijala. Konečne sa však odvážila nechať sa viesť citmi.

„Áno, myslím, že ho mám rada,“ pomyslela si. V tej chvíli pocítila hrejivé teplo pri srdci a zdalo sa jej, že z nej spadlo veľké bremeno. Celý svet sa jej zrazu zdal prekrásny. Toto musí byť láska. V živote iba raz skutočne milovala, a to práve Carlosa. Opäť sa vrátilo všetko to krásne, čo prežívala vtedy. Tuhšie sa k nemu privinula. Nemusela nič hovoriť, Carlos si vedel živo predstaviť jej vnútorný boj. V ňom sa dialo niečo podobné. Jeho túžbu po pomste a pohŕdanie zatieňovala vášeň, príťažlivosť a tiež niečo viac. Možno láska. Sám to nevedel posúdiť. Jej vzlyky o chvíľu utíchli. Pomaly sa upokojila. Pri pohľade do jej očí pochopil, že sa zmenila. Namiesto trpkosti a zúfalstva tam videl šťastie, lásku a oheň. Vzal do rúk jej tvár a pobozkal ju. Yolanda sa nebránila. Cítila sa absolútne šťastná. Carlos ju po chvíli pustil. Jeho pohľad bol jasnou výzvou. Yolanda nesmelo prikývla. Na to ju vzal do náručia a zaniesol do izby. Položil ju na posteľ s toľkou nehou, že bol sám sebou prekvapený. Spočiatku mala strach, avšak neskôr pominul a ona sa mu s láskou odovzdala pri mesačnom svite, ktorý cez otvorený oblok nenásilne vnikal do izby.

Bolo krásne, a zároveň také zvláštne prebudiť sa vedľa neho! Odrazu sa všetko zmenilo. Už nemala ten pocit stiesnenosti a beznádeje, s ktorým v poslednej dobe žila. Naopak, zdalo sa jej, že jej narástli krídla. Carlos sa zobudil na to, že ho uprene pozorovala. Obdivovala dokonalé rysy jeho tváre aj postavy. Síce vyzeral tvrdo, no i nepatrný úsmev ho úplne zmenil. Jeho plné pery, prekrásne zuby a tie roztomilé jamky na lícach z neho razom urobili iného človeka. Yolanda mala pocit, že spoznala jeho druhé ja.

„Dobré ráno, Carlos,“ usmiate pozdravila.

„Ach Yolanda, ráno s tebou je prekrásne.“ Zívol, potom pokračoval: „Len ma prosím ťa tak nesleduj, som z toho nesvoj.“ Rozosmiala sa.

„Rada sa na vás - teda na teba pozerám,“ vysvetlila. Carlos si ju pritiahol bližšie a pobozkal ju.

„Ale no tak, Carlos,“ povedala po chvíli, „musím ísť pripraviť raňajky.“

„Nie, ešte nechoď. Poď sem ku mne,“ zavolal ju. Opäť si teda ľahla do jeho náručia.

„Yolanda, musím sa s tebou porozprávať. Viem, že nie je správny čas začínať s tým, no je to dôležité.“

„O čo ide?“ Sadla si oproti nemu, aby si navzájom videli do očí.

„Yolanda, v tejto chvíli ti chcem odprisahať že nemám nič spoločné s tými tromi vraždami. Je pre mňa veľmi dôležité, aby si o mne nepochybovala.“ Sklonila hlavu, akoby váhala. Carlos netrpezlivo očakával jej odpoveď. Vystrel ruku smerom k nej. Yolanda zaváhala, no potom pevne zovrela jeho ruku vo svojej a priamo do očí mu povedala:

„Áno, Carlos, verím ti. Dúfam, že som sa nezmýlila, pretože môj život je teraz v tvojich rukách. Verím, že nie si vrah a sľubujem ti, že ti pomôžem očistiť tvoje meno. Musíme odhaliť skutočného vinníka.“

„Ani nevieš, aký som ti vďačný.“

„Myslíš, že ešte bude vraždiť?“ ustarostene sa opýtala.

„Som o tom takmer presvedčený. Je tu ešte jedna žena, ktorú som miloval a ktorej smrť by ma definitívne usvedčila. To by bol môj koniec.“ Yolanda pochopila, že hovorí o nej.

„Musíme vymyslieť nejaký plán. Nemáme veľa času. Iba týždeň.“

„Presne tak. Už iba týždeň,“ zamyslene zopakoval jej vetu. „Jediný týždeň, ktorý ma môže zachrániť alebo pochovať.“

Nasledujúci týždeň bol pre oboch veľmi náročný. Carlos aj Yolanda po celý čas horúčkovito premýšľali, čo podniknú. Nemali veľa možností a Yolanda sa bála pristúpiť na Carlosov riskantný plán. On však nebol o nič odvážnejší, preto ju viac nepresviedčal. Nerád by ju stratil. Síce jej ešte nedokázal vyznať svoje city, zatiaľ čo ona mu toľkoráz povedala, ako ho miluje, pomaly prestával myslieť na pomstu a uvedomoval si, že sa od nej nedokáže odlúčiť. Avšak dni plynuli a času bolo čoraz menej. V predvečer toho obávaného dňa Yolanda prišla za Carlosom do izby. Musela mu zdeliť niečo veľmi dôležité.

„Carlos, musíme sa vážne porozprávať.“ Mlčky prikývol. Bol nepokojný a tak sa začal prechádzať hore dolu po miestnosti.

„Veľa som premýšľala a dospela som k definitívnemu rozhodnutiu.“

„Akému?“ spozornel.

„Carlos, chcem ti dokázať, ako ťa milujem a že pre teba spravím čokoľvek. Chcem, aby sme zrealizovali tvoj plán.“

„Yolanda,“ vyjachtal, nevedel, čo má povedať. „Nepotrebujem, aby si mi niečo dokazovala, verím ti.“ Neznelo to veľmi vierohodne, lenže ona chcela veriť. Carlos pokračoval.

„Je to príliš nebezpečné, nemôžem, nesmiem ťa vystaviť takému riziku!“ Zvýšil pri tom hlas.

„Ale to je naša jediná možnosť! Carlos, túžim iba po tom, aby sa toto všetko čo najskôr skončilo a aby sme sa mohli slobodne milovať. Nemôže to takto pokračovať večne, a ja sa ťa nevzdám. Musíš sa oslobodiť, nech to stojí, čo to stojí.“

„Ibaže ty pri tom riskuješ život.“

„Ja viem, no chcem to riziko podstúpiť. Nič iné sa urobiť nedá.“

„Máš pravdu, máš pravdu,“ súhlasil.

„Neboj sa, drahý, všetko dobre dopadne,“ povzbudzovala ho, pričom podišla k nemu a začala ho bozkávať.

„Ďakujem ti. Si moja jediná nádej.“ Nepovedala nič, iba sa pousmiala. Sadla si mu na kolená a ďalej sa s ním maznala. Rukami mu pritom šikovne rozopla košeľu aj nohavice. Carlos ju hladkal po celom tele.

„Bože na nebesiach,“ roztúžene vzdychol, keď jej sňal šaty a zistil, že pod nimi nič nemá. Neustále ho vzrušovala svojimi novými nápadmi. Carlos odsunul stoličku preč, aby sa mohli milovať na koberci. Yolanda nenamietala. Dnes v noci sa milovali veľmi dlho a vášnivo, akoby to bolo poslednýkrát v živote. Obaja totiž dobre vedeli, že možno aj je...

4. díl

Santa Ana sa pomaly zahalila do závoja noci. Spoza mrakov onedlho vykukol mesiac. Opäť spln. Ľudia sa desili toho, čo sa stane. Ulice boli kvôli tomu ľudoprázdne. Odbila deviata hodina. Nadišiel ten správny čas. Yolanda sa prežehnala a bojazlivo vyšla na ulicu. Jeden z vojakov, ktorí strážili jej dom, sa vydal za ňou. Jej nočná vychádzka bola nanajvýš podozrivá. Zamierila smerom k hostincu, keďže odtiaľ neustále prúdili skupinky opilcov, využila zmätok, ktorý nastal a dala sa do behu. Zašla za roh, kde ju už jej prenasledovateľ nevidel. Nebolo ťažké uniknúť mu. Teraz sa ponáhľala na dohodnuté miesto. Dúfala, že aj Carlosovi sa podarí ujsť. Jedného vojaka odlákala, druhý sa zatiaľ potuloval okolo domu. Carlos nervózne striehol za oknom z pivnice. Videl jeho nohy, chvíľu sa prechádzal, potom sa postavil k dverám. Musí to risknúť. Najtichšie, ako vedel, otvoril okno na druhej strane domu a vyliezol von. Nikde nikoho nevidel. Nebadane sa ukryl do krovia. Teraz sa už iba musel dostať k východu zo záhrady. Yolanda mu predtým zverila tajomstvo. Za domom v kríkoch sa nachádzajú ďalšie dvere, ktoré sa však už celé roky nepoužívajú. Dala mu od nich aj kľúč.

„Kde môžu byť?“ premýšľal. Napriek jej radám ich nemohol nájsť. Začal byť z toho nervózny. Vytiahol dýku, aby sa mohol dostať ďalej. Presekával si cestu, až ich nakoniec našiel. Od úľavy si vydýchol, vytiahol kľúč a vyšiel von. Šuchot v kríkoch upútal strážnikovu pozornosť, avšak prišiel neskoro a nenašiel nič podozrivé. Carlos unikal cez les. Yolandu našiel, ako sa prechádza sem a tam medzi stromami.

„Yolanda,“ zavolal na ňu, „to som ja, Carlos!“

„Carlos,“ objala ho. „Všetko v poriadku?“

„Áno, bez problémov,“ prikývol. „Si pripravená?“

„Som,“ odvetila po chvíľke ticha. Poznala riziko, no verila Carlosovi. Jej život bol v jeho rukách. Spoločne sa pobrali na miesto, kde našli predošlé obete.

„Carlos, tu niečo je, pozri,“ ukázala na zem. Kytica. Aj tento raz zvädnuté ruže. Zohol sa po ne. Pritom sa mu nadvihol kabát a Yolanda uvidela jeho drahú dýku. Odkiaľ ju môže mať? Musel si ju vziať zo svojho domu, keď žiadal Juliana o pomoc...

„Vrah sa tu niekde skrýva a chystá sa zaútočiť,“ pošepol. Kvety vrátil na pôvodné miesto. Chytil Yolandu za ruku a spoločne sa ukryli.

„Carlos, prisahaj že prídeš včas,“ vyzvala ho.

„Neboj sa, zakročím v správnej chvíli.“ Mala čudný pocit. Obďaleč praskla nejaká halúzka a ozval sa šuchot, ktorý o chvíľu utíchol. Carlos pozrel na Yolandu a pokýval hlavou. Yolanda so strachom v očiach vstala, no predtým ho ešte naposledy pobozkala. Na to roztrasene vyšla z kríkov a kráčala po ceste. Opäť sa ozval ten šuchot, teraz omnoho bližšie. Prepadli ju mučivé pochybnosti. Carlos jej ani raz nepovedal, že ju miluje. Vrah sa chystá zaútočiť, zakročí v pravej chvíli, vždy sa jej chcel vlastne pomstiť. A čo tá dýka? Čo ak je Carlos predsa len vinný a toto celé je pasca? Všetko do seba dokonale zapadalo. Vyhŕkli jej slzy.

„Carlos, verila som ti,“ bola jej posledná myšlienka. Všetko sa zomlelo veľmi rýchlo. Odrazu sa rovno pred ňou z kríkov vynorila postava muža. Bežal k nej. Ona sa dala na únik, lenže bol rýchlejší a dohonil ju. Pri pohľade na jeho dýku jej prešiel mráz po chrbte.

„Čo ak ma nikdy nemilovala, iba to zo strachu hrala? Je to stále tá istá žena, ktorej som sa chcel pomstiť!“ premýšľal Carlos. „Nadišiel okamih odplaty. No ja...nemôžem,“ náhle si uvedomil. „Nemôžem, pretože som sa do nej zamiloval! Áno, milujem ju, milujem!“ Zoči-voči smrti pochopil, že bez nej nedokáže žiť. Že je jeho zmyslom, jeho silou bojovať, jeho jedinou skutočnou láskou! Ona mu verila a on ju nesmie sklamať. V momente, keď ju chytil zamaskovaný muž, Carlos vybehol z krovia. Muž jej priložil ostrú dýku k hrdlu. Vtedy ho zozadu schmatol Carlos a zvalil ho na zem. Yolanda sotva verila vlastným očiam. Carlos ho začal biť, lenže vrah vzal svoju zbraň. Carlos vykríkol od bolesti, keď mu porezal ruku a odsotil ho vedľa seba. Nestihol uniknúť. Chcel aspoň vybrať svoju zbraň, ibaže vrah mu ju vytrhol z ruky a odhodil. Rozhodol sa zabiť ho. Carlos úplne bezbranne hľadel smrti rovno do očí. Muž v maske pevne zovrel svoju ozdobnú dýku a priam s potešením zdvihol ruku s úmyslom zabodnúť mu ju do srdca.

„Bože nie, Carlos nesmie zomrieť!“ zdesene si pomyslela vystrašená Yolanda, ktorá sledovala celú túto scénu. Srdce jej bilo tak prudko, ako ešte nikdy. Najskôr chcel zabiť ju, teraz Carlosa. Urobila krok vpred. Tu si na zemi všimla Carlosovu zbraň, ktorú vrah nedbalo odhodil.

„Musím mu pomôcť,“ povedala si, zdvihla ju zo zeme a vo chvíli, keď sa ho vrah chystal zabiť, rozbehla sa k nemu a bodla ho do chrbta. Tentoraz sa jej ruka netriasla. Bezvládne spadol k jej nohám. Carlos šokovane vstal. Nedokázal uveriť tomu, čo sa stalo. Yolanda, uvedomujúc si svoj čin sa rozplakala.

„Tak a teraz sa dozvieme pravdu,“ vzdychol Carlos. Kľakol si k ranenému. Ešte bol nažive. Yolanda si utrela slzy a tiež si kľakla. Carlos mu sňal masku. Pohľad, ktorý sa im naskytol, bol priam neuveriteľný. Zdalo sa to nemožné. Vrah bol celý čas medzi nimi.

„Ty? To nie je možné,“ ohromene vyjachtala Yolanda. Hľadeli do tváre Augustinovi, jej bratovi. To on zabil všetky tie úbohé obete! Bolo ťažké uveriť tomu.

„Ale prečo?“ opýtala sa. Úplne ju to ohromilo, napriek tomu že vedela o jeho násilníckych sklonoch. Augustin prehovoril z posledných síl.

„Musel som. Keď vyšiel mesiac, neuvedomoval som si, čo robím. Nosieval som sem kvety. Bolo to tu,“ s ťažkosťami sa poobzeral okolo seba. „Presne na tomto mieste. Ja som naozaj musel, musel som...“, opakoval stále dokola.

„O čom to hovorí?“ nechápal Carlos. Yolanda mu to vysvetlila.

„Tu kedysi havaroval koč, v ktorom bol so svojou manželkou. Aj vtedy bol spln. Ona  zomrela a on sa s tým nikdy nevyrovnal.“

„Je to jeden úbohý človek. Jeho žiaľ sa zmenil v chorobu a on o sebe nevedel. Nedokázal sa ovládať. Napriek tomu, že mi spôsobil toľké utrpenie, necítim k nemu nenávisť. Iba ľútosť, keďže jeho choroba bola silnejšia ako on.“

„Máš pravdu,“ prikývla Yolanda. Augustin už nevládal hovoriť, iba sa pozeral na Yolandu. Pochopila, čo jej chce povedať.

„Augustin, keďže viem, aký si bol nešťastný, odpúšťam ti, z celého srdca ti odpúšťam všetko zlé, čo si mi spôsobil,“ plakala. Na jeho tvári sa rozhostil spokojný, vyrovnaný výraz. Pomaly privrel oči. Jeho srdce prestalo biť. V momente, keď zomrel, sa strhol náhly a prudký vietor. Mesiac zakryl oblak. Vietor o chvíľočku utíchol a bolo počuť iba Yolandin plač.

„Carlos, ja som ho zabila!“

„Neplač,“ utešoval ju. „Ty nie si vrahyňa, iba si ma bránila. A možno je to tak aj lepšie. Tu, na zemi, bol nešťastný a trpel. Teraz sa vo večnosti stretne so svojou láskou a budú navždy spolu.“ Jeho objatie ju upokojovalo.

„Ako my dvaja?“ spýtala sa ho.

„Áno, ako my dvaja. Yolanda, pochyboval som, no keď si mi ukázala, čo všetko si pre mňa ochotná urobiť, pochopil som, že tvoja láska je úprimná. A ja som si tiež niečo uvedomil: milujem ťa, milujem ťa viac než čokoľvek na tomto svete, a chcem prežiť zvyšok života s tebou.“ V tejto chvíli už žiadny mrak nezatieňoval ich spoločnú budúcnosť. Všetko zlé sa skončilo. Obloha sa opäť rozjasnila. Spoločne, ruka v ruke vykročili v ústrety novému životu. Biely mesiac im pritom svietil na cestu.

 Hodiny práve odbili 12 hodín. Bolo teplo a slnečno. V celej Santa Ane vládla veselosť a dobrá nálada. Takmer celá dedina sa zhromaždila pred honosne vyzdobeným kostolom. Zvony neprestávali zvoniť. Všetci oslavovali tento veľký deň – ženil sa predsa najváženejší muž z celého kraja, Carlos Rey!

Presne na poludnie pred kostolom zastali dva koče ťahané elegantnými bielymi koňmi. Z prvého svižne vyskočil Carlos. Mal na sebe čierny sviatočný oblek, ktorý mu veľmi pristal. Vyzeral príťažlivo a hlavne – šťastne. Z druhého koča vystúpil Valentino. Hneď za ním šla nevesta. Podal jej ruku a ona pomaly, opatrne si držiac dlhé biele šaty, vyšla z koča. Ozval sa silný potlesk. Žiarivo sa na ľudí usmiala a vykročila smerom k svojmu nastávajúcemu. Valentino ju doviedol až k nemu a odovzdal mu jej ruku. Carlos ju s hrdosťou chytil a viedol smerom do kostola. Pri dverách ho jeho priateľ Julian potľapkal po pleci. Po tom, čo sa dokázala Carlosova nevina, oľutoval svoje správanie k nemu a požiadal ho o odpustenie. Keďže Carlos mal naozaj veľké srdce, prijal ho späť. Ešte viac ako zmierenie s priateľom ho však potešilo, že keď sa Valentino dozvedel, že sú otec a syn, neodmietol ho, naopak, bol šťastný, že je jeho synom. K dokonalému šťastiu mu chýbala už iba jediná vec: túžil sa oženiť s Yolandou. A práve tento posledný sen sa mu dnes splní! Bol dojatý, rovnako ako Yolanda. Ani vo sne by ju nenapadlo, že sa zaňho raz vydá. Pred pár mesiacmi sa tomu dokonca bránila a radšej by bola zomrela ako by si ho vzala. Zato teraz túžila iba po tom. Vstúpili spolu do kostola a kráčali smerom k oltáru. Zaznel sa svadobný pochod. Pred kňazom si obaja kľakli a chytili sa za ruky. Farár začal kázať.

„Drahí veriaci, všetci z nás sa v živote dopustili mnohých chýb, ale tou najhoršou je nepočúvať svoje srdce, byť zaslepený nenávisťou a nevidieť to krásne, čo je v nás. Je to láska, ktorá dáva ľuďom silu žiť, silu prekonávať prekážky. Zišli sme sa tu, aby sme oslávili víťazstvo tohto krásneho citu nad nenávisťou a lásku, ktorú nedokázal zabiť ani čas, ani predsudky.“ Potom prešiel k obradu. Obaja boli dojatí jeho slovami.

„Carlos Rey, beriete si tu prítomnú Yolandu Genoves za svoju právoplatnú manželku?“ opýtal sa kňaz. Carlos sa na ňu s láskou pozrel a pevným, odhodlaným hlasom vyriekol:

„Áno, beriem.“

„Yolanda Genoves, beriete si Carlosa Rey za svojho právoplatného manžela?“ Zaplavil ju pocit obrovského šťastia.

„Áno, beriem,“ s úsmevom odpovedala.

„V mene cirkvi vás týmto vyhlasujem za manželov. Čo Boh spojil, človek nech nerozdeľuje!“

Týmto sa obrad skončil. Carlos sa naklonil k Yolande a pobozkal ju. Potom sa chytili za ruky a spoločne vyšli von, nasledovaní hosťami. Pred kostolom ich opäť privítal búrlivý potlesk. Nasledovala veľká oslava, akú dlho nikto nezažil a ani nezažije. Všetci tancovali, smiali sa a spievali. Iba Carlos sa očividne nervózny priblížil k Yolande a pošepkal jej, tak, aby ich nikto nemohol počuť:

„Umieram túžbou byť s tebou sám.“

„Ale Carlos, buď trpezlivý,“ zachichotala sa.

Oslava trvala neskoro do noci, Carlos s Yolandou však odišli tesne po zotmení. Nasadli do jedného z kočov vyzdobeného kvetmi a cválali preč. Ľudia po nich hádzali lupienky z ruží. Carlos ju opäť pobozkal.

Konečne zastali pred jeho vilou. Vystúpil z koča a vzal ju za ruku. Šťastne vykročili smerom k spoločnej budúcnosti. Vnútri, keď unikli všetkým zvedavým pohľadom, ju vzal do náručia a zaniesol do izby. Všetko bolo vyzdobené červenými ružami a horiacimi sviečkami. Na posteli bolo veľké srdce z ružových lupienkov. Yolanda prekvapene obdivovala všetku tú nádheru. Carlos ju opatrne zložil. Vonku začal fúkať jemný vetrík. Na chvíľu odfúkol záves a odhalil im mesačný spln. Tentokrát už však u nikoho nevyvolával strach, jedine bolestné spomienky. Yolanda na chvíľku zosmutnela. Napriek svojmu šťastiu mala v živej pamäti deň, keď v obrane zabila Augustina, no zo všetkých síl sa na to snažila zabudnúť. Carlos ju chytil za ruky, zahľadel sa jej do očí a nakoniec prehovoril:

„Obaja vieme, aké príšerné veci sa diali, avšak musím povedať, že už kvôli tomu nie som smutný. Iste, bola škoda toľkých životov, bola to nenahraditeľná strata, ibaže keby sa to nestalo, nemal by som teba. A ty si pre mňa tým najdrahším pokladom, si mojím šťastím, ktoré mi roky chýbalo, a ty si mi dala to, čo žiadna iná, pretože viem, že ma naozaj miluješ. Rovnako, ako ja teba.“  Yolanda, dojatá jeho slovami, sa usmiala a odpovedala mu:

„Áno, milujem ťa, a budem večne ďakovať bohu, že mi ťa zoslal, aj keď som si to zo začiatku ani za svet nechcela priznať.“ Na to sa obaja rozosmiali, potom ju objal a na pery jej dal dlhý, vášnivý bozk. Biely mesiac, ktorý ich po celý čas ochraňoval, sa stal jediným svedkom ich veľkej lásky.

04. Diel

Santa Ana sa pomaly zahalila do závoja noci. Spoza mrakov onedlho vykukol mesiac. Opäť spln. Ľudia sa desili toho, čo sa stane. Ulice boli kvôli tomu ľudoprázdne. Odbila deviata hodina. Nadišiel ten správny čas. Yolanda sa prežehnala a bojazlivo vyšla na ulicu. Jeden z vojakov, ktorí strážili jej dom, sa vydal za ňou. Jej nočná vychádzka bola nanajvýš podozrivá. Zamierila smerom k hostincu, keďže odtiaľ neustále prúdili skupinky opilcov, využila zmätok, ktorý nastal a dala sa do behu. Zašla za roh, kde ju už jej prenasledovateľ nevidel. Nebolo ťažké uniknúť mu. Teraz sa ponáhľala na dohodnuté miesto. Dúfala, že aj Carlosovi sa podarí ujsť. Jedného vojaka odlákala, druhý sa zatiaľ potuloval okolo domu. Carlos nervózne striehol za oknom z pivnice. Videl jeho nohy, chvíľu sa prechádzal, potom sa postavil k dverám. Musí to risknúť. Najtichšie, ako vedel, otvoril okno na druhej strane domu a vyliezol von. Nikde nikoho nevidel. Nebadane sa ukryl do krovia. Teraz sa už iba musel dostať k východu zo záhrady. Yolanda mu predtým zverila tajomstvo. Za domom v kríkoch sa nachádzajú ďalšie dvere, ktoré sa však už celé roky nepoužívajú. Dala mu od nich aj kľúč.

„Kde môžu byť?“ premýšľal. Napriek jej radám ich nemohol nájsť. Začal byť z toho nervózny. Vytiahol dýku, aby sa mohol dostať ďalej. Presekával si cestu, až ich nakoniec našiel. Od úľavy si vydýchol, vytiahol kľúč a vyšiel von. Šuchot v kríkoch upútal strážnikovu pozornosť, avšak prišiel neskoro a nenašiel nič podozrivé. Carlos unikal cez les. Yolandu našiel, ako sa prechádza sem a tam medzi stromami.

„Yolanda,“ zavolal na ňu, „to som ja, Carlos!“

„Carlos,“ objala ho. „Všetko v poriadku?“

„Áno, bez problémov,“ prikývol. „Si pripravená?“

„Som,“ odvetila po chvíľke ticha. Poznala riziko, no verila Carlosovi. Jej život bol v jeho rukách. Spoločne sa pobrali na miesto, kde našli predošlé obete.

„Carlos, tu niečo je, pozri,“ ukázala na zem. Kytica. Aj tento raz zvädnuté ruže. Zohol sa po ne. Pritom sa mu nadvihol kabát a Yolanda uvidela jeho drahú dýku. Odkiaľ ju môže mať? Musel si ju vziať zo svojho domu, keď žiadal Juliana o pomoc...

„Vrah sa tu niekde skrýva a chystá sa zaútočiť,“ pošepol. Kvety vrátil na pôvodné miesto. Chytil Yolandu za ruku a spoločne sa ukryli.

„Carlos, prisahaj že prídeš včas,“ vyzvala ho.

„Neboj sa, zakročím v správnej chvíli.“ Mala čudný pocit. Obďaleč praskla nejaká halúzka a ozval sa šuchot, ktorý o chvíľu utíchol. Carlos pozrel na Yolandu a pokýval hlavou. Yolanda so strachom v očiach vstala, no predtým ho ešte naposledy pobozkala. Na to roztrasene vyšla z kríkov a kráčala po ceste. Opäť sa ozval ten šuchot, teraz omnoho bližšie. Prepadli ju mučivé pochybnosti. Carlos jej ani raz nepovedal, že ju miluje. Vrah sa chystá zaútočiť, zakročí v pravej chvíli, vždy sa jej chcel vlastne pomstiť. A čo tá dýka? Čo ak je Carlos predsa len vinný a toto celé je pasca? Všetko do seba dokonale zapadalo. Vyhŕkli jej slzy.

„Carlos, verila som ti,“ bola jej posledná myšlienka. Všetko sa zomlelo veľmi rýchlo. Odrazu sa rovno pred ňou z kríkov vynorila postava muža. Bežal k nej. Ona sa dala na únik, lenže bol rýchlejší a dohonil ju. Pri pohľade na jeho dýku jej prešiel mráz po chrbte.

„Čo ak ma nikdy nemilovala, iba to zo strachu hrala? Je to stále tá istá žena, ktorej som sa chcel pomstiť!“ premýšľal Carlos. „Nadišiel okamih odplaty. No ja...nemôžem,“ náhle si uvedomil. „Nemôžem, pretože som sa do nej zamiloval! Áno, milujem ju, milujem!“ Zoči-voči smrti pochopil, že bez nej nedokáže žiť. Že je jeho zmyslom, jeho silou bojovať, jeho jedinou skutočnou láskou! Ona mu verila a on ju nesmie sklamať. V momente, keď ju chytil zamaskovaný muž, Carlos vybehol z krovia. Muž jej priložil ostrú dýku k hrdlu. Vtedy ho zozadu schmatol Carlos a zvalil ho na zem. Yolanda sotva verila vlastným očiam. Carlos ho začal biť, lenže vrah vzal svoju zbraň. Carlos vykríkol od bolesti, keď mu porezal ruku a odsotil ho vedľa seba. Nestihol uniknúť. Chcel aspoň vybrať svoju zbraň, ibaže vrah mu ju vytrhol z ruky a odhodil. Rozhodol sa zabiť ho. Carlos úplne bezbranne hľadel smrti rovno do očí. Muž v maske pevne zovrel svoju ozdobnú dýku a priam s potešením zdvihol ruku s úmyslom zabodnúť mu ju do srdca.

„Bože nie, Carlos nesmie zomrieť!“ zdesene si pomyslela vystrašená Yolanda, ktorá sledovala celú túto scénu. Srdce jej bilo tak prudko, ako ešte nikdy. Najskôr chcel zabiť ju, teraz Carlosa. Urobila krok vpred. Tu si na zemi všimla Carlosovu zbraň, ktorú vrah nedbalo odhodil.

„Musím mu pomôcť,“ povedala si, zdvihla ju zo zeme a vo chvíli, keď sa ho vrah chystal zabiť, rozbehla sa k nemu a bodla ho do chrbta. Tentoraz sa jej ruka netriasla. Bezvládne spadol k jej nohám. Carlos šokovane vstal. Nedokázal uveriť tomu, čo sa stalo. Yolanda, uvedomujúc si svoj čin sa rozplakala.

„Tak a teraz sa dozvieme pravdu,“ vzdychol Carlos. Kľakol si k ranenému. Ešte bol nažive. Yolanda si utrela slzy a tiež si kľakla. Carlos mu sňal masku. Pohľad, ktorý sa im naskytol, bol priam neuveriteľný. Zdalo sa to nemožné. Vrah bol celý čas medzi nimi.

„Ty? To nie je možné,“ ohromene vyjachtala Yolanda. Hľadeli do tváre Augustinovi, jej bratovi. To on zabil všetky tie úbohé obete! Bolo ťažké uveriť tomu.

„Ale prečo?“ opýtala sa. Úplne ju to ohromilo, napriek tomu že vedela o jeho násilníckych sklonoch. Augustin prehovoril z posledných síl.

„Musel som. Keď vyšiel mesiac, neuvedomoval som si, čo robím. Nosieval som sem kvety. Bolo to tu,“ s ťažkosťami sa poobzeral okolo seba. „Presne na tomto mieste. Ja som naozaj musel, musel som...“, opakoval stále dokola.

„O čom to hovorí?“ nechápal Carlos. Yolanda mu to vysvetlila.

„Tu kedysi havaroval koč, v ktorom bol so svojou manželkou. Aj vtedy bol spln. Ona  zomrela a on sa s tým nikdy nevyrovnal.“

„Je to jeden úbohý človek. Jeho žiaľ sa zmenil v chorobu a on o sebe nevedel. Nedokázal sa ovládať. Napriek tomu, že mi spôsobil toľké utrpenie, necítim k nemu nenávisť. Iba ľútosť, keďže jeho choroba bola silnejšia ako on.“

„Máš pravdu,“ prikývla Yolanda. Augustin už nevládal hovoriť, iba sa pozeral na Yolandu. Pochopila, čo jej chce povedať.

„Augustin, keďže viem, aký si bol nešťastný, odpúšťam ti, z celého srdca ti odpúšťam všetko zlé, čo si mi spôsobil,“ plakala. Na jeho tvári sa rozhostil spokojný, vyrovnaný výraz. Pomaly privrel oči. Jeho srdce prestalo biť. V momente, keď zomrel, sa strhol náhly a prudký vietor. Mesiac zakryl oblak. Vietor o chvíľočku utíchol a bolo počuť iba Yolandin plač.

„Carlos, ja som ho zabila!“

„Neplač,“ utešoval ju. „Ty nie si vrahyňa, iba si ma bránila. A možno je to tak aj lepšie. Tu, na zemi, bol nešťastný a trpel. Teraz sa vo večnosti stretne so svojou láskou a budú navždy spolu.“ Jeho objatie ju upokojovalo.

„Ako my dvaja?“ spýtala sa ho.

„Áno, ako my dvaja. Yolanda, pochyboval som, no keď si mi ukázala, čo všetko si pre mňa ochotná urobiť, pochopil som, že tvoja láska je úprimná. A ja som si tiež niečo uvedomil: milujem ťa, milujem ťa viac než čokoľvek na tomto svete, a chcem prežiť zvyšok života s tebou.“ V tejto chvíli už žiadny mrak nezatieňoval ich spoločnú budúcnosť. Všetko zlé sa skončilo. Obloha sa opäť rozjasnila. Spoločne, ruka v ruke vykročili v ústrety novému životu. Biely mesiac im pritom svietil na cestu.

Hodiny práve odbili 12 hodín. Bolo teplo a slnečno. V celej Santa Ane vládla veselosť a dobrá nálada. Takmer celá dedina sa zhromaždila pred honosne vyzdobeným kostolom. Zvony neprestávali zvoniť. Všetci oslavovali tento veľký deň – ženil sa predsa najváženejší muž z celého kraja, Carlos Rey!

Presne na poludnie pred kostolom zastali dva koče ťahané elegantnými bielymi koňmi. Z prvého svižne vyskočil Carlos. Mal na sebe čierny sviatočný oblek, ktorý mu veľmi pristal. Vyzeral príťažlivo a hlavne – šťastne. Z druhého koča vystúpil Valentino. Hneď za ním šla nevesta. Podal jej ruku a ona pomaly, opatrne si držiac dlhé biele šaty, vyšla z koča. Ozval sa silný potlesk. Žiarivo sa na ľudí usmiala a vykročila smerom k svojmu nastávajúcemu. Valentino ju doviedol až k nemu a odovzdal mu jej ruku. Carlos ju s hrdosťou chytil a viedol smerom do kostola. Pri dverách ho jeho priateľ Julian potľapkal po pleci. Po tom, čo sa dokázala Carlosova nevina, oľutoval svoje správanie k nemu a požiadal ho o odpustenie. Keďže Carlos mal naozaj veľké srdce, prijal ho späť. Ešte viac ako zmierenie s priateľom ho však potešilo, že keď sa Valentino dozvedel, že sú otec a syn, neodmietol ho, naopak, bol šťastný, že je jeho synom. K dokonalému šťastiu mu chýbala už iba jediná vec: túžil sa oženiť s Yolandou. A práve tento posledný sen sa mu dnes splní! Bol dojatý, rovnako ako Yolanda. Ani vo sne by ju nenapadlo, že sa zaňho raz vydá. Pred pár mesiacmi sa tomu dokonca bránila a radšej by bola zomrela ako by si ho vzala. Zato teraz túžila iba po tom. Vstúpili spolu do kostola a kráčali smerom k oltáru. Zaznel sa svadobný pochod. Pred kňazom si obaja kľakli a chytili sa za ruky. Farár začal kázať.

„Drahí veriaci, všetci z nás sa v živote dopustili mnohých chýb, ale tou najhoršou je nepočúvať svoje srdce, byť zaslepený nenávisťou a nevidieť to krásne, čo je v nás. Je to láska, ktorá dáva ľuďom silu žiť, silu prekonávať prekážky. Zišli sme sa tu, aby sme oslávili víťazstvo tohto krásneho citu nad nenávisťou a lásku, ktorú nedokázal zabiť ani čas, ani predsudky.“ Potom prešiel k obradu. Obaja boli dojatí jeho slovami.

„Carlos Rey, beriete si tu prítomnú Yolandu Genoves za svoju právoplatnú manželku?“ opýtal sa kňaz. Carlos sa na ňu s láskou pozrel a pevným, odhodlaným hlasom vyriekol:

„Áno, beriem.“

„Yolanda Genoves, beriete si Carlosa Rey za svojho právoplatného manžela?“ Zaplavil ju pocit obrovského šťastia.

„Áno, beriem,“ s úsmevom odpovedala.

„V mene cirkvi vás týmto vyhlasujem za manželov. Čo Boh spojil, človek nech nerozdeľuje!“

Týmto sa obrad skončil. Carlos sa naklonil k Yolande a pobozkal ju. Potom sa chytili za ruky a spoločne vyšli von, nasledovaní hosťami. Pred kostolom ich opäť privítal búrlivý potlesk. Nasledovala veľká oslava, akú dlho nikto nezažil a ani nezažije. Všetci tancovali, smiali sa a spievali. Iba Carlos sa očividne nervózny priblížil k Yolande a pošepkal jej, tak, aby ich nikto nemohol počuť:

„Umieram túžbou byť s tebou sám.“

„Ale Carlos, buď trpezlivý,“ zachichotala sa.

Oslava trvala neskoro do noci, Carlos s Yolandou však odišli tesne po zotmení. Nasadli do jedného z kočov vyzdobeného kvetmi a cválali preč. Ľudia po nich hádzali lupienky z ruží. Carlos ju opäť pobozkal.

Konečne zastali pred jeho vilou. Vystúpil z koča a vzal ju za ruku. Šťastne vykročili smerom k spoločnej budúcnosti. Vnútri, keď unikli všetkým zvedavým pohľadom, ju vzal do náručia a zaniesol do izby. Všetko bolo vyzdobené červenými ružami a horiacimi sviečkami. Na posteli bolo veľké srdce z ružových lupienkov. Yolanda prekvapene obdivovala všetku tú nádheru. Carlos ju opatrne zložil. Vonku začal fúkať jemný vetrík. Na chvíľu odfúkol záves a odhalil im mesačný spln. Tentokrát už však u nikoho nevyvolával strach, jedine bolestné spomienky. Yolanda na chvíľku zosmutnela. Napriek svojmu šťastiu mala v živej pamäti deň, keď v obrane zabila Augustina, no zo všetkých síl sa na to snažila zabudnúť. Carlos ju chytil za ruky, zahľadel sa jej do očí a nakoniec prehovoril:

„Obaja vieme, aké príšerné veci sa diali, avšak musím povedať, že už kvôli tomu nie som smutný. Iste, bola škoda toľkých životov, bola to nenahraditeľná strata, ibaže keby sa to nestalo, nemal by som teba. A ty si pre mňa tým najdrahším pokladom, si mojím šťastím, ktoré mi roky chýbalo, a ty si mi dala to, čo žiadna iná, pretože viem, že ma naozaj miluješ. Rovnako, ako ja teba.“  Yolanda, dojatá jeho slovami, sa usmiala a odpovedala mu:

„Áno, milujem ťa, a budem večne ďakovať bohu, že mi ťa zoslal, aj keď som si to zo začiatku ani za svet nechcela priznať.“ Na to sa obaja rozosmiali, potom ju objal a na pery jej dal dlhý, vášnivý bozk. Biely mesiac, ktorý ich po celý čas ochraňoval, sa stal jediným svedkom ich veľkej lásky.